Michal Zoldy

To radšej desať povolebných patov ako toto.

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (277) “LEN CEZ MOJU MŔTVOLU!“, ZVOLAL BY KLASIK Ani sme sa nenazdali a máme tu hneď v prvú septembrovú nedeľu ďalšiu horúcu tému na prežúvanie a rozpitvávanie uprostred prebiehajúcej burčiakovej sezóny vrcholiaceho katastrofálneho sucha: Veľká povolebná vládna koalícia strán SMER-SD a PS..... áno či nie? Ježiši Kriste .....! Panenko Maria skákavá, už na tomto našom ťažko skúšanom „poloukrajinskom“ Slovensku zaznelo za tie roky všelijaké politické scifi od výmyslu sveta, ale toto je viac než iba tá povestná čerešnička na lahôdkovej torte. Čerstvý konštruktívny odkaz priamo z prezidentského paláca - pritom to vôbec nie je mienené ako vtip, čo by ešte ušlo, ale ako seriózna téma na zmysluplný diškurz o budúcnosti našej krajiny, za hukotu lietadiel Kaliňákovej "airshow" nad piešťanským letiskom, kam sa ľudia z celej našej domoviny zbehli ako na púti, aby svorne zabili peknú sobotu obdivovaním lietajúcich strojov americkej proveniencie vo vlastníctve leteckých síl našej armády. Ja som tam nebol, lebo jednak neznášam hluk, a jednak trepať sa cez pol Slovenska do Piešťan kvôli americkým stíhačkám a helikoptéram sa mi ani rýchlikom zadarmo nechcelo. Nevraviac už o tom, že by som sa potom musel odtiaľ zase trepať celý ohučaný naspäť domov do výberového ticha našich hôr. Je dobre, že náš prezident, ktorý je mi predsa len o dobrý kus milší a ľudsky sympatickejší než bola Zuzana Čaputová, má dostatok času, priestoru a chuti premýšľať ako by sa dal ešte viac zlepšiť už aj tak dokonalý a bezproblémový život občanov a všelijakých vojnových utečencov a „gastarbajterov“ v našom päťhviezdičkovom štáte. Nemusí sa nikam naháňať, nemusí ísť s autom do servisu, ani vysedávať po nemocničných a poliklinických čakárňach a čakať tam celé hodiny na vyšetrenie, nemusí ani chodiť nakupovať do obchodu akciový tovar z letákov a hlavne nemusí, ako vravia Angličania, rozmýšľať ako "položí jedlo na stôl“. Hneď včera odpoludnia sa nad tým odkazom z paláca zhŕkli začerstva všetci domorodí mudrci koľko ich len na internete je, aby to komentovali. Ako prvý bol v expresnom tempe Eduard Chmelár, ktorý to zrejme považuje za zaujímavý nápad hodný zamyslenia a jedným dychom krotí fundamentalistov na obidvoch stranách, aby ten prezidentský nápad hneď nezavrhli, lebo na ňom môže niečo byť. Ja neviem či som aj ja nejaký fanatický politický fundamentalista a netuším ani to, či niekomu na mojom neinfluencerskom názore vôbec záleží. Skôr si myslím, že nie. Lebo ľudia tu majú napriek všetkému ešte stále dosť vlastného zdravého rozumu aj navzdory mediálnym ohlupovaniam zo strany médií, aby vedeli, že tadiaľ, pán prezident, cesta pri všetkej úcte veru nevedie. Jediný háčik, ktorý v tom svojom včerajšom nápade vidí sám prezident Pellegrini je, že na takú veľkú koalíciu treba kvalitných a múdrych lídrov, a ja si myslím, že minimálne na strane PS také čosi našťastie nehrozí. Pojašený vetroplach Šimečka z PS to svojím typickým burácavým hlasom zfleku teatrálne odmietol ako totálny nezmysel a pokiaľ ide o Fica, ktorý má premiérsku hlavu plnú REÁLNYCH starostí o štát, ten nemá pre štátnické povinnosti čas sa nad takými prkotinami vôbec zamýšľať. No len si pre názornosť skúsme predstaviť, ako by to potom asi vyzeralo v praxi : Predseda vlády SR: Michal Šimečka Predseda NR SR: Robert Fico Minister vnútra SR: Jaroslav Spišiak Ministerka kultúry SR: Zora Jaurová Minister zahraničných veci SR: Ivan Korčok Minister Financií SR: Ladislav Kamenický Minister športu a cestovného ruchu SR: Dušan Galis Mám pokračovať? Je to nonsens, pán prezident. Leda žeby bolo včera išlo o premyslené vypustenie dômyselného prieskumného balónika, vypusteného s nejakým cieľom po konzultácii s viacerými ľuďmi, vrátane Euarda Chmelára. Nemusím sa tu preto pechoriť a kričať „Len cez moju mŕtvolu“, lebo ja už dožijem svoj komentátorský život akokoľvek, aj keby tu vládol hoci aj Volodymyr Zelenskyj. Ak sa ale má žiť v tejto krajine lepšie, hoci sa tu podľa mňa zatiaľ nežije až tak zle, tak určite nie spájaním nespojiteľného.

Na toto všetko, a na všeličo iné, som si spomenul počas tlačovej besedy Roberta Fica a Tomáša Tarabu v Gabčíkovskej elektrárni keď tam oznámili projekt postupnej desaťročnej rekonštrukcie alebo výmeny ôsmich opotrebovaných turbín gabčíkovskej vodnej elektrárne, vždy jednej každý nasledujúci rok. Aby mala aj vzkriesená hlinikáreň v Žiari nad Hronom dosť prúdu pre náročnú elektrolýzu. Pokiaľ ide tohtotýždňovú tlačovku ministra zdravotníctva Kamila Šaška pri príležitosti slávnostného otvorenia Urgentného príjmu druhého typu vo fakultnej nemocnici v Trnave, aj k tej nemocnici ma viažu konkrétne osobné spomienky. V rokoch 1994 a 1995 som mal zriedkavú možnosť, aká sa nielen Bratislavčanovi ale ani hocikomu inému len tak ľahko nenaskytne: navštíviť komplet všetky nemocničné oddelenia, ambulancie, ošetrovne, všetky primariáty, operačné sály, vrátane pôrodnej sály, skrátka všetko - od kotolne, cez kuchyňu a práčovňu, až po strechu nemocnice. Ako je to možné? V roku 1994 si ma Národné centrum podpory zdravia v Bratislave (riaditeľom bol MUDr. M. Rusnák) a Trnavská okresná nemocnica (riaditeľom bol vtedy MUDr. B. Chmelík) vyžiadali ako v tom čase jediného špecializovaného prekladateľa odbornej medicínskej problematiky na expertnej úrovni, aby som tlmočil dva roky trvajúci medzištátny projekt spolupráce medzi Trnavskou nemocnicou a expertmi na efektívne riadenie amerických nemocníc z Washingtonu. Preto som bol v tej nemocnici potom doslova všade, vrátane úvodu podujatia a záverečného vyhodnotenia zistení a odporúčaní. Snáď neprezradím po toľkých rokoch nejaké extra vážne tlmočnícke tajomstvo ak poviem, že americkí experti okrem svojich záverov a odporúčaní otvorene priznali, že hoci prišli vysvetľovať a poučiť našich medicínskych odborníkov v praxi ako treba efektívne riadiť činnosť a chod okresnej nemocnice, napokon boli sami prekvapení a v mnohom aj poučení, akú vysoko odbornú a kvalitnú lekársku starostlivosť dokážu aj v nepomerne skromnejších podmienkach poskytovať slovenské nemocnice. Klobúk dolu Slovensko, za všetko!

NA MARGO DVOCH AKTUÁLNYCH TLAČOVIEK Tou prvou bola tlačovka predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica v Gabčíkovskej vodnej elektrárni, tou druhou bola tlačová konferencia ministra zdravotníctva Kamila Šaška vo Fakultnej nemocnici v Trnave. S obomi miestami som mal v minulosti niečo spoločné po pracovnej stránke. Nie, nebolo to vôbec tak jednoduché a ľahké, ako sa to niektorí, najmä súčasní alebo bývalí, ľavicoví politici snažili v Deň Ústavy SR tohto roku komentovať v elektronických médiách takmer dojemne selankovo. To prijímanie Ústavy v roku 1992 a samotný vznik samostatnej zvrchovanej Slovenskej republiky prvého januára 1993 bolo dramatické obdobie, ktorého priami aktéri narážali na mimoriadne cynický odpor a neraz aj povýšenecký výsmech a pohŕdanie Slovenskom nielen v zahraničí ale bohužiaľ aj doma. Ako novinár si to veľmi dobre pamätám, okrem iného aj v súvislosti s dianím okolo výstavby, dostavby a spustenia do prevádzky Gabčíkovského vodného diela. Nie, Česi nám v prípade sporu s maďarskou nacionalistickou vládou vôbec nefandili a vo svete nedotknuteľný prezident Václav Havel napríklad nechcel mať s Gabčíkovskou elektrárňou nič spoločné. Česká strana sa vyslovene tešila, a nakoniec im doslova odľahlo, že zánikom federácie im chvalabohu odpadnú starosti so slovensko-maďarským sporom okolo vodného diela na Dunaji. Prečo sa zlomyseľná Praha vtedy nepostavila na stranu Slovákov? Lebo to vodné dielo sa začalo stavať, a ešte predtým samozrejme aj dlho plánovať, za vlády komunistickej strany. Pre ponovembrovú Prahu to bolo neprípustné lebo čokoľvek, čo im len trochu „smrdelo“ komunizmom a komunistami, večne užvanení českí politickí intelektuáli považovali priam za dielo samotného diabla. Dokonca nás naši „bratia“, zámene som tu použil úvodzovky, tlačili do zbúrania celej mimoriadne náročnej, potrebnej a užitočnej elektrárne tesne pred jej dostavbou. Samozrejme, veď ich Labe alebo Vltava nezatopili stredné Čechy a celý ten „Domov můj a zemský ráj to na pohled“ ako vzdutý Dunaj zalial Žitný ostrov v roku 1965. Im to v Prahe bolo šum a fuk. No a Rakúšania, ďalší naši "podarení" susedia, zas bojovali ako zmyslov zbavení bývalí panovníci Rakúsko-Uhorska proti našej atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach a zároveň aj proti pripravovanej atómke v Mochovcich. Jasné, čo tam po Slovensku, nech si tam svietia hoci aj petrolejkami! Ani Gabčíkovo, ani atómové elektrárne! Mali sme z pekla šťastie, že sme to vtedy ustáli a dnes sme vo výrobe elektriny sebestační a môžeme ju dokonca vyvážať aj do zahraničia. Ako pracovník a neskôr ako riaditeľ Slovenskej informačnej agentúry (SIA) som viac razy sprevádzal zahraničných novinárov z najmienkotvornejších amerických, britský a francúzskych médií keď nás písomne požiadali o možnosť osobne navštíviť a prezrieť si vodné dielo Gabčíkovo. Tak som tam s nimi išiel, zabezpečil pre nich odborný výklad od Binderových kolegov a celé som to tlmočil v angličtine. Rovnako ako aj ich spontánne vyžiadané a absolútne neplánované stretnutie s riaditeľkou maďarskej základnej školy v Gabčíkove. Lebo aj tam sa chceli ísť pozrieť ako tí „nedemokratickí“ Slováci diskriminujú a utláčajú maďarskú národnostnú menšinu na juhu .... V Gabčíkove ale nepochodili s protislovenskou propagandou - ani na vodnom diele, ani v maďarskej základnej škole. Dokonca riaditeľka maďarskej základnej školy dôrazne požiadala prítomných západných novinárov, aby zahraničné médiá nešírili o južnom Slovensku nezmysly, že sú etnickí Maďari utláčaní Slovákmi, práve naopak. Slováci a Maďari si tam žijú v harmónii. Nemám spomienkový optimizmus našich ľavičiarov a veľmi dobre sa pamätám ako sa k Slovensku a k Slovákom správala oficiálna aj neoficiálna česká strana, ako sa k nám správali nadutí českí novinári, rovnako ako sa chovala aj maďarská a rakúska strana a napokon aj vtedajšia zahraničná tlač a elektronické médiá. A ako sme s tým niektorí z nás ako novinári bojovali.

Ak niekto tvrdí, že za pätnásť rokov vládnutia neurobil Fico pre Slovensko absolútne nič, nech si spomenie čo tu bolo za spúšť po bačovaní vlád Mikuláša Dzurindu do roku 2006 a rovnako aj po vládach trosečníkov Matoviča, Hegera a Ódora v rokoch 20 až 23. Aká životná úroveň tu bola v roku 2006 pred Ficom a aká je dnes..... To sa nedá vôbec porovnať. Je na Smere a jeho lídroch, aby to neustále pripomínali pri každej príležitosti keď spúšťajú alebo dokončujú nejaký ďalší projekt. Lebo tento národ bohužiaľ potrebuje opakovať aj tie najtriviálnejšie fakty a skutočnosti ako roztržitý žiačik trojkár, ktorý bez neustáleho opakovania učiva zabudne ešte aj to, ako sa sám volá, a nakoniec aj tak prepadne. Ja sa tomu ešte povenujem spôsobom sebe vlastným, lebo sa chcem zajtra alebo najneskôr pozajtra vyjadriť k dvom tlačovkám Ficovej vlády – k tlačovke ministra Kamila Šaška v Trnavskej nemocnici (k tomu totiž mám bezprostredne čo povedať aj ja) a tlačovke Roberta Fica v Gabčíkovskej elektrárni, lebo aj k tomu mám čo povedať. Hlavne prestaňte už trepať tie nekonečné dristy o naštartovaní ekonomiky, lebo tá beží. Ak jej chcete uštedriť smrteľnú ranu, len si zvoľte budúci rok opozíciu, potom uvidíte! Po vládach rokov 20-23 tu zostal jeden obrovský ekonomický kráter. Ďalší už by sme nerozchodili.

EKONOMICKÝ KRÁTER Na začiatku septembra fungujem ako politický komentátor ešte stále v obmedzenom prázdninovom režime, podobne ako jazdí hromadná mestská doprava počas prázdnin, čiže poredšie. Tém je veľa, vždy minimálne tri alebo aj štyri naraz, ale nič ma nenaháňa a nič neunikne mojej pozornosti. Na chalupe je stále veľa roboty, tá nepočká, lebo práca - aspoň v mojom prípade - je zajac a utiekla by mi, ak by som sa jej naplno pred blížiacou sa zimou nevenoval. V titulku môjho dnešného komentára - „Ekonomický Kráter“ - netreba hneď hľadať svetobornú logiku. Je len voľnou odpoveďou na reakcie predstaviteľov úplne zbytočnej neoliberálnej politickej strany Michala Šimečku a Zuzany Čaputovej. Tú slniečkársku stranu, PS, nám tu bol čert dlžen. Nuž ale ak tu už nejaký piatok je a veselo šarapatí na dennej báze, tak sa jej treba občas trochu povenovať. Najnovšie jej lídri, na čele so Šimečkom a Ódorom, reagovali prese v duchu svojho deštrukčného programu úplne nekompetentne na prejav premiéra Fica na slávnostnom otvorení diskusného fóra Vízia Slovenska 2040. Vraj v PS samozrejme podporujú profesionálnu činnosť zástupcov SAV a vážia si prácu jej expertov, ale štvornásobný premiér, ktorý to celé inicioval a vládne tu už pätnásť rokov, pomaly už šestnásty rok, neurobil pre Slovensko nič. Zopakovali to niekoľko razy – Fico neurobil pre Slovensko nič....! Zbláznili ste sa ? Samozrejme, že sa zbláznili, však to vidíte a počujete na ich mediálnych vystúpeniach kedykoľvek rozprávajú do televízneho alebo rozhlasového mikrofónu. Horšie je, že im to seno „konzumuje“ pomerne veľa ľudí. Treba vraj „naštartovať ekonomiku“, aby mohlo byť Slovensko krajinou, v „ktorej sa oplatí žiť“. No na môj dušu, takže naštartovať ekonomiku....?! Nápad, hodný génia z psychiatrie. Priatelia, možno sa to mnohým šoférom stalo, podobne ako sa to zopár razy za mojej bohatej 55 ročnej šoférskej kariéry stalo aj mne, že som mal pocit, že zhasol motor môjho auta, lebo si priadol tak ticho, že som ho na križovatke, čakajúc na zelenú, v tom dopravnom hluku veľkomesta nepočul a myslel som, že mi zhasol. Otočím kľúčikom v štartéri.... a ozval sa mimoriadne nepríjemný škrípavý zvuk motora, ktorý samozrejme bežal ako mal, ale ja hlupák som si myslel, že mi „zdochol“ a tak som ho chcel naštartovať. To sa nesmie! Verte, rovnako zareaguje nielen motor benzínový, ale aj motor naftový, a je jedno aký máte v aute. Oboje som zažil, takže viem. Som už, priznám sa, alergický na ten otrepaný opozičný výraz „naštartovať ekonomiku“. Choďte s ním už celá opozícia dočerta, mamľasi! Slovenská ekonomika beží ako má, respektíve ako za daných absurdných okolností v upadajúcej Európe môže. Lebo sa pod vedením USA časť Západu, ktorého nevinnou súčasťou sme žiaľ aj my, načisto zošalela a chce prostredníctvom Ukrajiny poraziť a rozporcovať na suroviny bohaté Rusko. A tak sa imperialistický Západ rozhodol, že Moskve a Rusom ako takým bude najlepšie, ak im niekto rovno do gágora napchá NATO, nech si ho naplno vychutnajú. A robí sa to prostredníctvom Ukrajiny. Dajte pokoj s naštartovaním ekonomiky, šialenci. Tá funguje, a keby nebolo hlupákov v Bruseli a kade tade inde, napríklad aj vo Washingtone, tak by sme tu mali taký ukážkový hospodárky rast, ako v druhej dekáde tohto storočia. Samozrejme ak by naivná časť našej populácie nevolila v pominutí mysle v roku 2020 Matoviča a spol. Tam je prapríčina problémov. Nerýpte už do toho Fica! Ja nie som člen Smeru a mám aj ja svoje výhrady. Vyjadril som ich slušne a konštruktívne vo dvoch otvorených listoch, ktoré sa objavili aj na YouTube, kým pred dvomi mesiacmi neprišiel potichu befel neuverejňovať už moje komentáre na YouTube lebo som sa kriticky vyjadril o jednej populárnej influencerke za šokujúci obsah jej nervózneho rozhovoru pre istý slniečkársky denník. Nevadí, ešte že na tom nestojí a nepadá môj svet a môj nepriestrelný komentátorský život, čisté svedomie a čistý štít. Ono sa všetko napokon raz aj tak ukáže.

„ Všeličo si už v politike preskákal, víťazil i prehrával, sklamal sa a vstal, aby nezištne slúžil svojej krajine. Vyznačuje sa špeciálne vyvinutým čuchom na parazitov v politike. Má drajv a vášeň pre komunikáciu s verejnosťou a najmä, nebojí sa postaviť ani presile. Tak mu - aj SASke (kam včera vstúpil) - Pán Boh pomáhaj.“ Ako politický komentátor som sa desiatky rokov otvorene staval proti názorom a verejným vyjadreniam takýchto ľudí, nielen v mojich článkoch a komentároch , ale aj verbálne na verejných fórach a medzinárodných konferenciách. Niekto to totiž robiť má, alebo by mal..... Už som tu spomenul, že na Demešove vyjadrenia som v rozsahu štyroch minút vystúpil z pléna verejne na veľkej medzinárodnej konferencii na MZV v deň, keď vo februári 2005 boli v Bratislave prezidenti Putin a Bush a tá konferencia sa konala na okraj ich samitu pod záštitou vtedajšej štátnej tajomníčky Magdy Vášáryovej. Mimochodom, v tej preplnenej sále, za prítomnosti médií z celého sveta, tam vtedy nik z pléna za Smer nevystúpil a nespomínam si, či som tam niekoho zo Smeru vôbec videl. Neviem dokonca ani to, kde vtedy bola trebárs súčasná obľúbená influencerka Šramová, to vie iba ona, ale rozhodne by sa bolo patrilo, aby sa tam aj ona Fica verejne zastala. Ani pani súčasná europoslankyňa Laššáková tam nebola, podľa dostupného životopisu bola v tom čase čašníčkou vo Viedni. Navyše rokovacím jazykom konferencie bola angličtina, takže aj to môže byť problém. Ja som sa tam zúčastnil ako člen SFPA a zároveň ma tam účasťou poveril ako svojho asistenta vtedajší predseda Výboru pre európske záležitosti NR SR. Samozrejme vypracoval som o celom podujatí podrobnú písomnú správu a moje vystúpenie a dojem z neho v radoch kompletného zahraničného diplomatického zboru pozitívne vyzdvihla vtedajšia britská veľvyslankyňa na Slovensku, pani Judith Macgergorová, necelý týždeň po konferencii. Za normálnych okolností by som mal aj teraz reagovať verejne na aktuálne názory Káčera a Demeša, a nielen ich, tak, ako som to úplne nezištne robil na obranu lídrov Smeru a R. Fica dlhé roky a desaťročia a ako si na to mnohí odo mňa zvykli. Lenže podľa sebavedomej Mimi Šramovej som len akási bezvýznamná postavička z alternatívy (jej vyjadrenie na moju adresu na IV) , na rozdiel samozrejme od nej. Je fakt že nebehám okolo jazier každé ráno a nezverejňujem o tom ohurujúce videozábery, načo aj? Nuž, ak som iba akási „postavička“, tak táto influencerská „osôbka“ by mohla už konečne začať tiež brániť Smer a Fica aj v anglickom jazyku vlastnými článkami nielen smerom do zahraničia, ale aj priamo na zahraničné ambasády v Bratislave. Na záver ešte srdečne pozdravujem Úrad vlády SR, menovite Erika Kaliňáka a Juraja Gedru, a Ministerstvo pôdohospodárstva SR. Keep up the good work.

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (276) Vedel som to, dalo sa to včera čakať. Za súčasnej „popularity“ Roberta Fica v elitných slniečkárskych kruhoch, blízkych politickým garnitúram osôb minulosti ako Mikuláš Dzurinda, Iveta Radičová a neskôr aj Kiska a Čaputová, nenávistné reakcie na prejav Roberta Fica na včerajších oslavách 82.výročia SNP prišli okamžite, ešte skôr než premiér stihol zísť z tribúny dolu a sadnúť si po svojom prejave naspať na stoličku v prvom rade najvýznamnejších hostí a účastníkov osláv výročia SNP v Banskej Bystrici. Samozrejme, že toho hejtu príde v nasledujúcich dňoch veľa a ten prejav bude v elitárskych kruhoch trhaný na kusy najmä na sociálnych sieťach, lebo tam sa to melie nenávistne hlava-nehlava mimoriadne ostrým spôsobom už dlhší čas, a samozrejme aj v médiách, blízkych opozícii. Dovolím si zacitovať z včerajšieho krátkeho postu na facebookovej stránke bývalého ministra zahraničných veci Rastislava Káčera: „Po vystúpení Fica na oslavách SNP rozmýšľam, kdo je odpudivejší a podlejší človek v celej histórii a škále slovenských top politikov. Veľa mien ma nenapadá. Tiso, Tuka? Tešiť sa z toho, že tento hnusný suterén má dnes už "len" cca 35% hlasov spolu s rovnakými gaunermi, keď - ako tak normálna alternatíva (pri zažmúrení 1,5 oka) má podobné preferencie? To je ako tešiť sa z otvorenej zlomeniny stehnnej kosti.“ Takže odpudivejší než Fico je podľa Káčera zrejme už len Tiso a Tuka.... Pridávam aj pár reakcií Káčerových verných čitateľov na jeho slová: " 1. „Strasny prihovor. Zneuzitie priestoru, pamiatky SNP. Nestiti sa uz nicoho. Naopak. Akoby si to uz doslova uzival. Cim vacsi hnus u nas, tym vacsie uspokojenie u neho. Moja zaludocna nevolnost, ale zacala uz pri kladeni vencov. Co xicht, to pokrytec. Mrzi ma to. Za vsetkych tych padlych hrdinov. Aj za nase deti“ 2. Nemám ilúzie, ten podkan by rovnako zapadol a bol aktívny v najvyššej politike aj v roku 1942. Kariéra je dôležitejšia ako charakter a morálne hodnoty. 3. Hulákal ako Hitler. Má to dobre naštudované. Bol to totálny hnus. 4. Keby tu tí bojovníci z SNP boli stále s nami, naložili by s týmto kolaborantom tak, ako s ostanými kolaborantmi. Že sa nehanbí, znamená, že je patologická osobnosť. 5. Ešte aj dvíha ruku ako fašista" Pridávam niečo aj zo stránky Pavla Demeša, ďalšieho bývalého ministra zahraničných vecí, ktorý si vzal na mušku Ficovho ministra zahraničia Juraja Blanára. Opäť citujem, z Demešovho postu na adresu Blanára: „Oveľa vážnejšie však je, pán minister, čo sa vám za tri roky vo funkcii podarilo urobiť so slovenskou diplomaciou. Umlčali ste diplomatov vo verejnom a mediálnom priestore a u mnohých ľudí na ministerstve ste vyvolali obavy. Viacerí boli odídení. Prakticky ste zlikvidovali dobre rozbehnutú verejnú a kultúrnu diplomaciu. Prerušili ste spoluprácu s expertnou komunitou vrátane Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku a prispeli ste k odchodu GLOBSEC Fóra z Bratislavy. Prispeli ste aj k rozbitiu zahraničnopolitického konsenzu. Váš deklarovaný cieľ „viesť aktívnu a suverénnu diplomaciu na všetky štyri svetové strany“ je ideologickým novotvarom z dielne Úradu vlády, nie výsledkom práce zodpovedných a skúsených diplomatov. Vaše laškovanie s Ruskom v tento sviatočný deň radšej ponechám bokom. Verím, že tento stav nie je nezvratný. Spolu s ďalšími bývalými ministrami a diplomatmi sa budeme aktívne usilovať o jeho zmenu. A nielen my.“ Toľko pohŕdania a nenávisti.....pričom ani Káčer a ani Demeš rozhodne nie sú bezvýznamné mená – nepodceňujme ich. Sú to bývalí členovia vlád SR s bohatými zahraničnými väzbami a v súčasnosti predovšetkým vážení ideoví guruovia a intelektuálne opory opozície. Takže brať to na ľahkú váhu neodporúčam. Demeš napríklad najnovšie vkladá veľké nádeje do Hlinu keď mu pred pár dňami píše a priamo ho oslovuje:

PREFÍKANÍ KARIERISTI, NAJVYŠŠÍ ČAS PRESTUPOVAŤ! Volebné prieskumy naznačujú, že ak by aj Smer budúci rok voľby vyhral, pravdepodobne iba s odretými ušami, nebude to stačiť na vytvorenie vládnej koalície. Hlboko pod 5% sa totiž prepadá SNS, zrejme na ceste do definitívneho zabudnutia. Ísť s Dankovou stranou aj do ďalšej vlády by už aj tak dokázal iba politický samovrah. Hlas-SD dopadne podstatne horšie ako minule, takže musela by Republika získať aspoň 18 % voličských hlasov, a to by pritom bolo treba prehovoriť Šutajovcov Eštókovcov, aby vôbec uvažovali ísť s Uhríkovou partiou do koalície. V prípade takého Druckera, ale nielen jeho, si čosi také neviem predstaviť. Nehovoriac už o čestnom predsedovi Pellegrinim, ktorý na "Olympe" bdie nad všetkým. Za tejto situácie, ak to náhodou ešte neurobili, by mali vládnym stranám blízki politickí karieristi a všelijakí po peniazoch hladní špekulanti urýchlene začať v tomto období „prestupovať“. Inak by sa mohli po voľbách ocitnúť v ofsajde. Pravda za predpokladu, že sa už tak pevne „nezabudovali“ do priazne napríklad Smeru, že by im mohlo byť vcelku jedno či Ficova strana bude vládnuť aj po roku 2027 alebo nie, ak sa pre nich nájde teplé miesto aj v rámci opozičných štruktúr. Jedným takým teplým miestom pre nenažratého karieristu by mohlo byť napríklad mimoriadne lukratívne kreslo v Európskom parlamente. Čo na tom, pre Boha živého, že si roky tvrdo kritizoval(a) Fica a nadával(a) si na jeho Smer kade si chodil(a), ak sa ti napokon podarilo prepašovať sa aj bez chrbtovej kosti do gravitačného poľa tej neskutočne dobráckej ľavicovej strany, s celou svojou chameleonskou bagážiou prešpekulovaného karieristu. Stačí vytrvalo chodiť s prosíkom na okresné stranícke podujatia a vnucovať sa v kuloároch do pozornosti a priazne. Tak sa to robí, do psej matere! Veď nevadí, môžeš si verejne nadávať na Fica, chodiť celé roky na sfanatizované protestné mítingy proti nemu priamo pod bytový komplex, kde predseda Smeru býval, voliť SaS a Ficovu úhlavnú politickú sokyňu Čaputovú pod heslom „Veď aj ženy predsa patria do politiky, či nie?“. Smer má jednu fantastickú kresťanskú vlastnosť, ktorú len tak hocikto nemá: dokáže ti nielen odpustiť ale aj zabudnúť, doslova všetko... Charakternému človeku sa síce nad tým občas môže dvíhať žalúdok, a veru sa aj dvíha, ale komu na tom prosím vás v tejto krajine, plnej indolentných sklerotikov s politickou amnéziou, záleží? Za pomoci sociálnej siete zmagorí prefíkaný chameleón podľa vlastnej vôle a svojich potrieb pomerne veľké kvantum dôverčivých ľudí. Že teoretizujem? Nie, je to odpozorované z nášho verejného života! Mená (momentálne) neuvádzam, aby zas na mňa niekto neposlal svoje dobre platené primitívne bosorky s nasolenými zadkami, že čo si to vôbec ten dôchodca dovoľuje. Choďte do čerta! Zoldy má rovnú chrbticu, ako politický komentátor je tu 36 rokov, pričom priaznivo naklonený Ficovi a Smeru je až do dnešného dňa od momentu, kedy sa na neho v októbri 2002 spustila organizovaná štvanica, podobná štvanici na Vladimíra Mečiara. Takže Zoldymu nikto hubu nezavrie! Vraví sa, že Slovensko nemá rado zradu ale máva v láske zradcov, hoci občas sa to medzi ľudom hovorí aj obrátene. Ja sa skôr prikláňam k verzii, že sa na Slovensku zázračne darí zradcom a vypočítavcom. Ak sa ti to nepáči, choď bývať niekde do Fínska alebo na Island, tam je ešte stále poriadok. Tu sa prispôsob zabehnutým pomerom, nepindaj a zmier sa so všetkým. Nech je ako chce.....prefíkaní bezcharakterní karieristi, ak si myslíte, že vám bude po voľbách lepšie niekde blízko súčasnej opozície, je najvyšší čas zbaliť svojich pár politických sliviek a nenápadne prestúpiť. Na Slovensku sa to totiž robí tak.

Ešte sa tam totiž na oboch našich prominentných ústavných činiteľoch vybúrila na tej tlačovke na záver do sýtosti aj drzá redaktorka z denníka N, ktorú náš premiér otcovsky označil za nevychovanú, a tým celý ten špás neslávne skončil do stratena. Načo to bolo vlastne dobré? Dosť nechutný záver..... a ja, starý novinár na penzii, naďalej neviem, a do smrti sa už asi nedozviem, kto vlastne to mediálne dianie a mediálnu politiku v tej sociálno-demokratickej strane, plnej ambicióznych mladých intelektuálov, vedie a režíruje. Lebo donekonečna vyzývať celý ten arogantný húf novinárov takzvaného hlavného prúdu, aby sa konečne začali seriózne zaoberať kauzami vlád z obdobia 20-23 a prestali viesť vojnu so Smerom, čistým ako ľalia, je rovnako zbytočné, ako keby niekto z opozície začal apelovať na mňa, aby som sa konečne pridal na ich stranu a pochopil, že Michal Šimečka je jeden nespravodlivo šikanovaný génius, ktorého ministerstvo, keď príde PS k moci, mi dá lukratívny úväzok, možno nie iba jeden, a budem sa mať ako prasa v žite. Celé je to akosi pridlho už iba márne hádzanie hrachu na stenu a bežný čestný človek, za akého sa považujem aj ja, z toho nemá ako divák vôbec dobrý pocit a dobrú náladu.

KTO Z KOHO....HÁDZANIE HRACHU NA STENU POKRAČUJE Poznáme to, už sme si na to za tie roky zvykli.... Na Ta3 beží v tom malom červenom pruhu na samom vrchu avízo, že po tej a tej hodine a tej a tej minúte „očakávame“ takú a takú tlačovú konferenciu tej a tej politickej strany na takú a takú tému. To aby si ako informácie chtivý homo politicus nevytiahol ani náhodou päty zo svojho útulného domova, nikam v tom čase radšej nechodil, nič nerobil, s nikým netelefonoval o triviálnych blbostiach, neumýval náhodou na dvore auto a nákup v obchode, ak máš nejaký v pláne, odložil na neskôr. Lebo by ti mohlo v avizovanom čase uniknúť niečo mimoriadne dôležité, nejaké prelomové informácie, odhalenie nejakého epochálneho škandálu alebo kauzy, ktorá zásadným spôsobom ovplyvní chod Slovenska a tvoj každodenný fádny život zmení na nepoznanie. Aj minule ma volala moja zhovorčivá známa, ktorá práve nemala zapnutý televízor, hoci ho pozeráva skoro nepretržite, vrátane starých českých filmov na ČT, a chcela so mnou odpoludnia debatovať bohvie o čom. Opýtať sa trebárs ako sa mám a čo mám doma v mojej jednočlennej domácnosti nového, ale ja som ju okamžite zastavil s tým, že už-už je na spadnutie začiatok dlho avizovanej mimoriadnej tlačovky strany Smer-SD (rozumnej tandemu Fico-Gašpar, s občasnou "prímesou" v osobe Roberta Kaliňáka). Pred pár dňami to tiež tak bolo, s avizovanou témou Smeru, že opozícia by si mala založiť volebnú koalíciu s názvom "Fakturanti". Vravím si, a povedal som aj mojej známej "Azapád neky, tak konečne je to tu....!“ Teraz sa už raz a navždy dozvieme o nejakom obrovskom, doslova kolosálnom, svinstve, ktoré definitívne potopí celú tú protislovenskú opozíciu aj s jej zapredaným mediálnym príslušenstvom a rozpúta sa dlho očakávaná vlna zatýkania, obvinení a súdov s darebákmi. Ale zase nič..... tlačovka tandemu R. Fico – T. Gašpar sa síce začala presne na sekundu v avizovanom momente, ale raz dva bolo po prvých slovách zrejmé, že tu vlastne pôjde v prvom slede len o nejakých „zanedbateľných“ 2,1 milióna eur za obdobie neslávne známych MOMiek z rokov 20-23. Lieta v tom akási ministerská pracovníčka, ktorej meno neviem a ani ma nezaujíma, lebo na Slovensku síce pozná vraj každý každého ale v mojom prípade to až tak doslova neplatí. Bublina odrazu spľasla, aspoň v mojej zvedavej hlave určite, hoci ja som pri mojom dôchodku v „ohromujúcej“ mesačnej výške 695 eur, samozrejme len kým som nažive, mimoriadne šporovlivý. Počujte Slováci, bol by zo mňa ideálny minister financií, lebo by som nepustil ani cent mimo absolútne nevyhnutných transparentných výdavkov! Nie, že by 2,1 milióna eur neboli veľké peniaze, to rozhodne nie, hlavne ak idú z našej spoločnej štátnej kasy, lebo také „love“ dnes, uznajte, vytiahne z vrecka kde kto ako bagateľ, ale ja som pri svojom nehynúcom optimizme čakal oveľa vyššie sumy, rádovo v desiatkach miliónov, ideálne až v miliardách, za to šialené obdobie éry Covidu. Vraj sa tam kdesi v pozadí črtajú možno aj stovky miliónov, ktoré skončili v bohvie akých vreckách. Ale 2,1 milióna eur sa mi pri všetkej úcte javilo ako primalá kauza na takú pompézne oznamovanú tému tlačovky. A to mám oboch aktérov – Fica aj Gašpara – ešte stále dosť rád. Možno som už príliš náročný a mám neprimerane veľké očakávania, to pripúšťam, ale za dva milióny eur kúpiš sotva päť bytov v Bratislave a nejaké to slušné autíčko k tomu, takže zatiaľ skôr veľa kriku pre nič. Do frasa, veď vytaste sa vy v tom Smere už konečne aj s niečím väčším a údernejším, nielen volať podaromnici generálneho prokurátora do akcie, ak náš GP aj tak iba mávne rukou, že jemu rozkazovať alebo prikazovať nik na šírom svete nebude. A sme tam, kde sme boli aj pred tlačovkou, čiže nikde.... Život pobeží po starom a nič sa neudeje. Nepríjemný pohľad na odchádzajúceho a rozladeného Fica a Gašpara za frenetického kriku nepriateľskej novinárky.

Ľudia boli do SIA poprijímaní všelijako po známosti ad hoc, bohvie ako a akými cestičkami. Jedna notorická mladá matematička-alkoholička, ktorá okolo seba vedela robiť veľkú vodu lebo svojou sebavedomou hubou umne všetko obkecala a ukecala aj prvého riaditeľa SIA, aby ju prijal, musela byť čoskoro opakovane posielaná domov pre podnapitosť na pracovisku. Nakoniec bola s hanbou prepustená a krátko na to zomrela v opitosti na lavičke parku v strede mesta. Keď som sa neskôr dozvedel jej vysoké platové zaradenie, skoro som odpadol. Takto sa štát riadiť a budovať jeho imidž vo svete nedá, do psej matere! Lajdáctvo a laxný vzťah k zodpovednosti, vrátane vážnych charakterových deficitov, sú podľa mňa jedným z mimoriadne vážnych problémov v našej krajine. Navyše je tu ešte aj ďalší nemenej dôležitý a mimoriadne nebezpečný aspekt - podrážanie nôh a otvorená či skrytá likvidácia čestných, schopných a pracovitých ľudí, ktorí neschopným karieristom prekážajú. Po skončení dovolenkovej sezóny o tom zakrátko viac a podrobnejšie na základe aktuálnych skúseností....

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (275) ZÚFALÉ VOLANIE PO ODBORNÍKOCH, KÝM NIE JE NESKORO.... V čoraz komplikovanejšej a neustále sa zhoršujúcej situácii politických pomerov v našom Bruselom koordinovanom štáte zaznel tento týždeň nástojčivo verejný apel a volanie po odborníkoch a odbornosti na riadiacich postoch každého stupňa, vrátane exekutívy, z úst dvoch známych postáv - špičkový bezpečnostný analytik (nie ledajaký rýchlo-kvasený samozvaný teoretik a zelenáč ale skúsený a ostrieľaný profesionál), zodpovedný dlhé roky osobne za ochranu ústavných činiteľov, Juraj Zábojník, a Doc. Eduard Chmelár, ktorého rovnako netreba nikomu na Slovensku osobitne predstavovať Nezávisle od seba - ten prvý v dlhšom rozhovore na Infovojne a ten druhý v pravidelnej pondelňajšej relácii TA3. S Jurajom Zábojníkom som sa na jar vyskytol v diskusii ako spolubesedník v dlhšej debate u Lenky Zlatev na TV OTV, s tým druhým sa síce osobne nepoznám, letmo sme sa pozdravili na nedávnej bratislavskej konferencii, ale jeho prácu a názory dobre poznám a viem, že aj on vie o mne..... S mnohým, ak nie dokonca so všetkým, sa súhlasiť dá. Je mi to síce osobne ľúto, lebo je to svojím spôsobom už dokonca naša národná tragédia, ale je to na našu škodu bohužiaľ tak. Obe spomenuté výrazné podstavy majú svoje výsostne odborné parkety a bohaté skúsenosti, ale vzhľadom na môj vek a desiatky rokov dlhú mediálnu prax a činnosť v oblasti štátnej propagácie mám svoje životné a pracovné skúsenosti aj ja. Volanie po odborníkoch na všetkých dôležitých postoch je dlhodobý problém Slovenska prakticky hneď od samého začiatku, teda od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. Nie vždy sa nám v tejto oblasti darilo, neraz žiaľ práve naopak, lebo až príliš často chýbali pri výbere kvalifikovaných ľudí na kľúčové pozície okrem iného aj nevyhnutné prísne kritéria. Bohužiaľ tu neraz rozhodovala politická príslušnosť alebo sympatie (skutočné či karieristicky predstierané) k nejakej politickej strane alebo hnutiu. Ďalšou vážnou kapitolou bol vzťah (alebo osobný odpor) k vzniku, existencii a životaschopnosti samostatného štátu po rozdelení Československa. Zažil som to bezprostredne na vlastnej koži aj ja, v mne blízkej odbornosti v novinárskej oblasti a vo sfére štátnej propagácie Slovenska v zahraničí. Ešte som tu o tom nepísal ale určite sa k tomu podrobnejšie po dovolenkovej sezóne vrátim. Zatiaľ spomeniem pre krátku ale poučnú ilustráciu len vznik a založenie Slovenskej informačnej agentúry (SIA) v roku 1995 vtedajšou vládou Slovenskej republiky. V zakladajúcom vládnom dokumente SIA sa jasne písalo, že tam musia pracovať len samí špičkoví odborníci s perfektnou aktívnou znalosťou angličtiny a minimálne ešte jedného ďalšieho svetového jazyka na dobrej úrovni. O pozitívnom vzťahu k vlastnému mladému štátu ani nehovoriac. Dlhšie som váhal keď prišla taká ponuka mne, či vôbec budem na také kritériá stačiť, lebo som nikdy nepatril k ľuďom, ktorí sa bezhlavo naryjú pre peniaze kamkoľvek bez ohľadu na to, či na nejakú činnosť a prácu majú, a či vôbec spĺňajú všetky odborné a ľudské kritériá. Na Slovensku sa bohužiaľ zakamuflovať dá skoro všetko, dokonca aj prehlásenia o dosiahnutej výške vzdelania, medzinárodných skúsenostiach, dĺžke a kvalite odbornej praxe a podobne. To je kapitola sama o sebe. O tom čoskoro viac a podrobnejšie. Do SIA som nastúpil v októbri 1995 a vzápätí som sa hneď na druhý či tretí deň zhrozil. Bolo tam (takmer náborovo) prijatých 45 ľudí, ročný rozpočet vládou financovanej organizácie 115 miliónov korún, ale jazykové znalosti personálu buď žiadne, respektíve na úrovni začiatočníkov, alebo iba mierne pokročilých. Ako má do pekla taká významná vládna agentúra ambiciózneho štátu plniť svoju dôležitú funkciu s takým ľudským "materiálom" !? Je to v našich pomeroch flagrantný ale poučný a charakteristický príklad. Novinár s viacročnou praxou v prekladateľstve, prednáškach o Slovensku v zahraničí, písaní článkov v angličtine a znalosťou anglického jazyk na expertnej úrovni som tam bol sám.....

Pokaľ ide o to more sezónnych zákazov.... skúste žiť vyrovnaným životom v pokojnej harmónii so svojím prajným okolím, a napokon aj sami so sebou, ak všade dookola platia miestne obecné zákazy napúšťania bazénikov pre decká pitnou vodou, polievania zeleninových záhonov v záhradke a umývania auta kýblikom „zakázanej“ vody. Ja som sa poistil tým, že som si v máji nechal napustiť dažďovou vodou z mojej strechy 4000 litrov vody do plastových nádrží v zemi, takže mne zmysel môjho krátiaceho sa seniorského života nikto brať nebude. Keď tu teraz bola moja priateľka z dolniakov, nabalil som ju čerstvou zeleninou z mojej záhrady, lebo dolu u ich je všetko naminďár vysušené, stvrdnuté až na kameň a nič tam nerastie. Zvláštne, nie? Do Bratislavy a okolia sa teraz nebude voziť čerstvá zelenina z Galanty alebo od Senca, ale z Kysúc, Oravy alebo Liptova. Odporúčam, aby ľudia svoje modrasté bazéniky z Baumaxu napúšťali vodou až po okraj a chlórovali pre decká hneď po zime, ideálne už koncom marca alebo najneskôr v apríli, lebo nechať to na jún a júl je riziko, ktoré sa nemusí vyplatiť. Zákaz, s ktorým som naopak vnútorne stotožnený, sa týka kladenia ohňa v prírode a nezdravých opekačiek v lese, ak nechceme dopadnúť ako nešťastní Chorváti a s nimi aj kopa našich dovolenkárov, utekajúcich z horiaceho pobrežia Jadranu domov na Slovensko s výkrikom „Nikdy viac“!

LETO, PLNÉ ZÁKAZOV.....KAŽDÝ SA S KAŽDÝM V TEJ NEZNESITEĽNEJ HORÚČAVE ROZHÁHADAL Všimli ste si to? Museli ste si to všimnúť aj vy, nevravte, že nie. Tento počtom obyvateľov neveľký štát, plný nominálnych kresťanov, je v ostatnom čase do prasknutia preplnený negatívnou energiou. Dusno na nevydržanie, nielen z počasia. Pomaly je tu každý s každým na smrť rozhádaný a všeobecná nervozita a napätie sa dá krájať. Tak napríklad premiér Fico, donedávna obdivuhodne stoicky pokojný a vždy za každých okolností štátnicky nad vecou, sa najnovšie verejne rozčertil na svojho niekdajšieho elitného poradcu kvôli Sakovej a atómovým elektrárňam, čo vôbec nie je v našej energeticky ambicióznej domovine maličkosť. Aj vzťahy s bývalým kapitánom sú už dlhšie natoľko pošramotené a kvôli Dankovej vrtošivej náture napäté, že tých dvoch si neviem predstaviť v nejakej ako-tak pokojnej koaličnej debate. SNS, či skôr to, čo sa z nej horko ťažko predralo do parlamentu, sa spektakulárne rozpadla v priamom prenose už v čase Huliakových politických eskapád a teraz sa tam vedie vojna aj proti verejnosťou obľúbenému Tarabovi. Tomáš Taraba sa naopak exemplárne porátal so svojím neobľúbeným štátnym tajomníkom s nepríjemne silným východniarskym prízvukom za jeho koketovanie s médiami hlavného prúdu. Prezidentov odštiepenecký Hlas stratil relatívne krátko po voľbách niekoľkých mimoriadne ambicióznych poslancov, pričom niektorým z nich nevie Peter Pellegrini na prezidentskom stolci prísť ani na meno. Geniálnu Soňu Pekovú zbavila SaS vďaka aktivite svojho hyperaktívneho poslanca okrúhlej pečiatky váženého súdneho znalca dokonca až v susednom štáte. Ale Dr. Kotlár, ako ho poznám, to určite tak nenechá. Huliak medzitým vedie vlastnú vojnu s futbalovým zväzom, minister vnútra Šutaj Eštok, ktorý sa spočiatku tešil obrovskej ľudovej podpore, no teraz sa z neho každý smeje, kráča od jedného prúseru k druhému. Najnovšie kvôli tým nešťastným radarovým kamerám, ktoré sú vraj cakumprask ruským výrobkom, čo je u nás, ako súčasti Únie, prísne zakázané. Lebo taká ruská radarová kamera by mohla priamo až k obávanému Putinovi dostať v reálnom čase za jeho riadiaci pult strategickú informáciu napríklad o tom, čo si Jožko Mrkvička s manželkou Božkou, ktorá si zabudla zapnúť bezpečnostný pás, rozprávajú v piatok odpoludnia na ceste autom hore malebným Považím po diaľnici D1 z Bratislavy do Maríkovskej doliny za starnúcimi príbuznými. V povstaleckej Bystrici na tamojšom zbytočne prešpecializovanom trestnom súde sa vedie vopred beznádejne stratené súdne pojednávanie tisícročia, lebo ak nie inak, tak aspoň takto sa dá opozične bojovať s vedúcimi osobnosťami Smeru. Ktosi zverejnil niektoré osobné údaje nejakých živnostníkov a podnikateľov, čo sa tiež nesmie, a teraz je okolo toho ďalší virvar uhorkovej sezóny. Ešte dobre, že sa občas mihne na obrazovke aj Mesterová alebo niekto podobný zo „stajne“ PS, aby človeku neklesol príliš nízko tlak z letnej letargie. Ani na strane alternatívnych médií to nie je o nič lepšie. Z „úkrytu“ v horách severného Slovenska už pár týždňov sledujem so zatajeným dychom, ako sa na našich dolniakoch niektorí známi alternatívci pustili do seba a lietajú pri tom na zradnej pôde sociálnych sietí a vo všelijakých medializovaných rozhovoroch aj šťavnaté vulgárne nadávky. Ono sa to datuje od jedného osudového júnového momentu, keď sa pár dobrosrdečných alternatívcov, ktorí nikdy neprevracali kabáty a vždy stáli na tej istej pronárodnej strane, zišli, aby sa konečne navzájom osobne zoznámili a trochu sa porozprávali o živote a diele každého z nich. Na podujatí neprítomná influencerka na druhý deň schmatla najbližší mikrofón, ktorý bol naporúdzi, aby vrieskala, že to celé bol iba špinavý komplot proti nej, lebo ju vraj chcú „dať dolu“. Kravina na entú, ale ten verbálny toxický spád budem po dovolenkovej sezóne detailnejšie komentovať, lebo je o čom.

POĎAKOVANIE ZA NARODENINOVÉ POZDRAVY A PRIANIA Chcem sa s pokorou a úctou poďakovať všetkým za úprimné a milé pozdravy a gratulácie k sedemdesiatym tretím narodeninám (pred dvomi dňami, 18. augusta). Nestihnem sa každému poďakovať osobitne, tak aspoň takto. Vždy som hovoril a poviem to aj teraz, že vek nie je žiadna výsada, ani nejaká zásluha, nejaký chvályhodný čin alebo úctyhodný počin. Vek, hlavne ten seniorský, jednoducho príde, či človek chce alebo nechce. Skôr nechce ako chce, a nič sa s tým alebo proti tomu robiť nedá. Prischlo mi už dávnejšie, asi pred štyrmi rokmi, že som momentálne najstarší naďalej aktívny slovenský politický komentátor.... no, ďakuje pekne za také "akože" prvenstvo. Tu ale musím povedať, že kto podľa mňa chýba už veľmi dlho na tejto búrlivej mediálnej scéne je výborný politický komentátor, publicista a politológ Michal Horský, ktorý by mal 83 rokov a mohol a mal tu stále byť, ak by ho nebola zobrala na druhý svet zákerná choroba. Škoda, lebo práve teraz by Slovensko jeho múdre a uvážlivo formulované slová potrebovalo viac, ako kedykoľvek predtým. Nedávno som sa verejne vyjadril, že s viac-menej pravidelným komentovaním by som po budúcoročných voľbách a zostavení novej vlády už skončil. Stále o tom uvažujem, z viacerých pádnych dôvodov, ale momentálne sa ukazuje, že skončiť by bolo za danej turbulentnej situácie predčasné. Ak som použil výraz "turbulentnej", tak je to veľmi mierne označenie totálneho a neustále sa zhoršujúceho nielen politického ale aj mediálneho chaosu na Slovensku. Aj slovo "chaos" je neprimerane slabé a príliš diskrétne .... Žiada sa iný výraz, viete aký. V týchto dňoch som mal veľa náročnej manuálnej práce, ktorá už je zhruba dokončená, ale ešte musím niečo podoťahovať. Do toho prišli aj tieto narodeniny, na oslave ktorých si ja nepotrpím, no ale čo už, keď si ich aj tento rok všimla moja priateľka a nenechala to len tak bez povšimnutia..... Neoslavoval som tridsiatku, neoslavoval som päťdesiatku, ani šesťdesiatku či sedemdesiatku, takže toto neokrúhle výročie nie je naozaj ničím výnimočným. Nuž ale odkedy sa u nás postupne udomácnilo to cudzie americké "Happy Birthday to You"", akosi sa tomu uniknúť nedá, nota bene ak máš dátum svojho narodenia vycapený ešte aj na facebookovej stránke. Takže ešte raz ďakujem všetkým za priania a gratulácie k narodeninám.

Ešte krátko k tej (absentujúcej) etike v politike. Pre Boha živého, nehľadajte ju tam, dávno sa kamsi stratila, ak tu kedysi dávno vôbec bola. Na Slovensku to totiž funguje inak. Ak nie si niečí človek, nejaká rodina alebo telesný pusipajtáš, nie si bratku nič. Vyhoď si sám seba z hlavy! Mohol by si byť aj múdry a charakterný génius ako Einstein, tu ťa zašľapú do zeme s plezírom sebe vlastným všelijakí agresívni neschopáci, akých je medzi nami spústa.

NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (275) O VYŠŠEJ MOCI, HORÚČAVÁCH A ETIKE V POLITIKE Občas sa vo voľných chvíľach zamýšľam nad všeličím, boli by ste prekvapení, niekedy dokonca aj sám nad sebou. Napríklad, či by som bol dobrým kazateľom a či by ma bavilo pripravovať si a prednášať v kostole svoje tematické homílie. Nie som kňaz ako Karol Lovaš, všetka česť jeho bravúrnym zamysleniam. Darmo, je profík skrz naskrz a je v tom dobrý. Konštatujem, že okrem písania homílií by ma určite bavilo dávať dobe mienené užitočné rady všetkým hriešnikom a osobám, klesajúcim na duchu, ktoré by o moje úprimné rady stáli. Načo chodiť k závistlivej ukecanej susede na klebety v kuchyni, alebo s chlapmi v krčme riešiť všetky možné pracovné a súkromné vzťahové problémy pri pive, rezanom vodkou, alebo sa nejakej falošnej kamarátke zverovať v bistre pri káve s rodinnými útrapami - ženy s mužmi a muži so ženami - lebo o tom je prevažná väčšina medziľudských problémov a interpersonálnych kolízií. Samozrejme, ak nepočítam politiku, lebo tá nás deň čo deň bez rozdielu pohlavia zavaľuje proti našej vôli takými absurdnými problémami, že niektorí rýchlo-kvasení blogeri, influenceri a glosátori z ľudu, posadnutí samými sebou, už prešli vo svojich jedovatých komentároch aj k tým najvulgárnejším výrazom a nadávkam. Dokonca sa poniektorí už pustili aj jeden proti druhému. Sledujem to spoza “záclony“, ale už sa ani nedivím. Lebo egá nepustia. Chudák Ľudovít Šúr, ktorý to so slovenčinou určite v polovici devätnásteho storočia myslel dobre, netušil ako zvrhlá sa jedného dňa môže stať výrazová výbava niektorých autoritatívnych jedincov v ére moderných sociálnych sietí. No nič, ak máte nejaký problém, zverte sa s ním radšej Zoldymu, ten má toho za sebou toľko, že ho už v medziľudských vzťahoch a vo všelijakých zlomyseľných podrazoch nič neprekvapí. No, máš ho vidieť.... Dokonca čím je starší, tým viac si toho užíva aj na vlastnej koži hoci si myslel, že ak zalezie kamsi do hôr a zašije sa tam ako jediný slovenský vnútroštátny emigrant, bude mať od všetkého svätý pokoj. Omyl, ono sa predsa len nejaká chorobne ctižiadostivá kariéristická soplindička nájde aj pre taký neškodný ľudomilný examplár, akým je Zoldy. Vyššia moc..... tento týždeň sa to v hromadných oznamovacích prostriedkoch, určených na permanentné ničenie už bez tak oslabenej nervovej sústavy národa, len tak hemžilo výrazom „vyššia moc“, na jednej zo zaujímavých tlačoviek ministra pôdohospodárstva Richarda Takáča (toho si priatelia vážte, ten dal úväzok aj nepoľnohospodárke Šramovej). Dávno som výraz „vyššia moc“ v éteroch nepočul, akosi sa stratil z obehu, ale odkedy sa na nás vrhli horúčavy a sucho, horšie ako v Gottwaldovskom štyridsiatomsiedmom, ten výraz má plné opodstatnenie. Takže naši obetaví poľnohospodári a všelijakí väčší či menší slovenskí farmári (nemám ten výraz rád, lebo smrdí Amerikou) teraz budú mať celkom mimoriadne rôzne finančné úľavy, benefity a kompenzácie kvôli nezvratným škodám, ktoré na ich úrode a chove dobytka napáchalo vražedné sucho. Plne súhlasím. „Vyššie moc“..... teraz im treba pomôcť. Naši slovenskí sociálni demokrati, vedení od nepamäti legendárnym stoickým šéfom Smeru Ficom, dokážu nájsť vždy nejakú tú zázračnú spásonosnú korunu v prasiatku, aby pomohli ľuďom, postihnutým zemetrasením, požiarom, povodňou s krúpobitím a teraz aj suchom. Asi teraz pomôže aj Únia, však na kieho anciáša sme inak v nej? Ak by sa v tejto situácii na nás vykašľala, hneď by sa naša impulzívna separatistická nátura prebrala opäť k životu. Opýtajte sa maringotkového Martina Šimečku, otca lídra PS a najväčšieho „znalca“ našej mentality, ktorou tak roztomilo opovrhuje. Mňa zatiaľ sucho chvalabohu nezasiahlo. Nachytal som si v máji a v júni do štyroch plastových nádrží 4 000 litrov vody, pričom búrky mi ich postupne znovu dopĺňali vodou, takže mám aj v tejto chvíli ešte stále nejakých 1800 litrov vody k dispozícii na dopolievanie mojej peknej zeleninovej úrody v druhej polovici augusta. U mňa je priatelia stále zeleno, nenadarmo sa volám Zoldy :)

KRÁĽOVSTVO ZA RÚŠKO ! Veľkú chybu som urobil, že som pred časom v návale upratovacieho nadšenia, ktorým občas trpievam, vyhodil tri zelené rúška spred štyroch rokov, čo som mal na chalupe v šuplíku ako železnú rezervu v nezabudnuteľných časoch Mikasovského boja so zákerným Covidom, ktorý stál Matoviča vytúžené premiérske kreslo. Potom sa na tom zosypali ešte aj tí dvaja neschopní nešťastníci Edo a Ľudo, čo sa ujali premierovania po ňom, a my sa z toho neboráci spamätávame dodnes. Vždy sa na Slovensku nájde nejaký chumaj, aj teraz je jeden taký, a keby len jeden, aj vo vládnej koalícii. Ten sa strmhlav vrhol ako zmyslov zbavený na sympatického vicepremiéra a ministra Tarabu, ktorému nesiaha ani po členky, ale to už je v tejto chvíli mimo misu a mimo témy môjho dnešného aktuálneho odkazu ľudstvu. Tie vyhodené rúška, to som nemal urobiť. Moja kolegyňa a známa autorka kníh o absurdnostiach Covidovej éry mi určite odpustí momentálnu nostalgiu za rúškami keď vysvetlím prečo mi teraz chýbajú. Tento týždeň som sa ako komentátor odmlčal lebo sa ochladilo a konečne som sa od skorých rán pustil do dlho odkladanej náročnej dizajnérskej roboty s fasádou terasovej časti mojej chalupy. Tá týždňová, vlastne už až osemdňová práca, ktorá sa skončí zajtra ak všetko dobre pôjde, pozostáva z veľkej časti z brúsenia dosiek a hranolov šmirgľami rôznej zrnitosti, od najdrsnejších po tie najjemnejšie. Jemný drevený prach, a ja bez respiračného rúška, ktoré by to svinstvo z veľkej časti nepustilo do mojich nie práve najzdravších dýchacích ciest. Večer, keď už konečne aj ja obedujem, lebo obedujem až o piatej po práci, behám po chalupe, čistím si od farieb nielen ruky ale aj nohy technickým benzínom, kýcham, kašlem, nadávam a preklínam, prečo som tie drahocenné respiračné rúška vyhodil. Pred umelo vyrobenými vírusmi síce človeka neochránili, ale prach z brúsenia drevených dosiek a hranolov by do môjho citlivého organizmu nepustili. Priatelia, nevyhadzujte vo vlastnom záujme tie Mikasovské rúška, ak ich ešte v dome máte, ako som to vo svojej hlúposti urobil ja, lebo sa vám môžu sakramentsky zísť, ani neviete kedy a načo. Ja sa ozvem s komentárom asi až v nedeľu keď prácu v sobotu večer dokončím a ocitnem sa vo fáze úprimného a nefalšovaného obdivu k mojej vlastnej ručnej práci. To totiž samozrejme nie je len brúsenie ale následne aj natieranie - najprv špeciálnym prípravkom dvakrát ako dlhodobá ochrana proti drevokazným škodcom a potom príslušnými lazúrovými nátermi. Tak, aby to celé opticky ladilo s chalupou, ako keby to tak vyzeralo odjakživa, už pred vyše sto rokmi. Lebo moja chalupa pochádza z druhej polovice 19. storočia, kedy u nás ešte vládla nacionalistická Budapešť. Veď sa pamätáte, nie? :) Opatrujte sa priatelia a vychutnávajte záver ďalšej vlny saharských horúčav, ktorý príde najneskôr s úderom nedele. Tu na Kysuciach, kde je svet úplne iný, je každé božie ráno psia zima – po tieto dni, vrátane dneška, je takto skoro vonku len 7 stupňov, na obed horko ťažko tesne nad 20 a do toho fúka nepríjemný severák rovno z Nórska. Na kúpanie to tu teda určite teraz nie je, ale aspoň fyzickú robotu človek vládze urobiť. Čo bude po nedeli, to neviem.... aké počasie nám pre budúci týždeň namixujú meteorológovia. Ozaj, ak by náhodou niekoho na záver zaujímal aj môj názor na zatmenie slnka, ja žiadny nemám. Lebo som ho pre strmý kopec a vysoké smreky západne nad mojou chalupou nevidel. Takže som to vzácne astronomické divadlo, ktoré teraz tak pobláznilo celý svet, nepozeral. Azda s výnimkou oproti ležiacich hôr, kde bolo vidieť, že trochu potemneli, ale nič veľkého sa o ôsmej večer neudialo. Vystačím si preto so spomienkami na zatmenie slnka z roku 1999, ktoré som vtedy ako vyšportovaný muž v strednom veku vychutnal v plnom rozsahu nad Tatranskou Poliankou v časoch, kedy ešte statočných, národne orientovaných Slovákov, nepožierali na horských túrach medvede.

MALÉ NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE (274) ZVYKAJME SI.... TEDA KTO AKO Niektoré veci neuniknú mojej roztekanej pozornosti hoci nie som (hlavne) v letných mesiacoch nalepený na veľkú televíznu obrazovku, úzku ako školský zošit. Preto som si nemohol nevšimnúť, že čoraz častejšie nám nielen komerčné televízie, ale už aj verejnoprávna STVR a v Prahe ČT, ponúkajú rôzne príbehy zo súčasnosti, v ktorých sa dej odohráva okolo zápletiek, v ktorých ide nakoniec o vzťahy homosexuálneho a lesbického charakteru. České televízne kanály prezentujú to isté. Ešte nedávno tomu tak nebolo a všetky filmy, televízne inscenácie, seriály a príbehy zo súčasného života sa týkali výlučne ľúbostných a partnerských vzťahov osôb dvoch rôznych pohlaví – muža a ženy. Už to neplatí, lebo prakticky každý deň je v televíznom programe, či už podvečer alebo vo večerných hodinách, milostný príbeh ľudí rovnakého pohlavia alebo niečo, čo súvisí s transvestitmi. Ja to teraz nekritizujem, Bože chráň, iba konštatujem skutočnosť takú, akú vidím, respektíve aká je servírovaná súčasnému divákovi bez rozdielu veku na obrazovke. Dejovo ide vždy o veľmi podobné situácie a dramatické vyústenia so šťastným koncom, ale všetko je to v podstate robené na jeden spôsob. Hlavne, aby to bolo poučné a prevýchovné v duchu trendov novej doby. Až už začínam mať v poslednom čase dojem, že v každej jednej tradičnej slovenskej rodine, či vo veľkom meste alebo na menšej dedine, je nejaký skrytý homosexuál, lesbička alebo niekto, kto sa hlási ku ktorémusi inému pohlaviu, alebo aspoň transvestita a podobne, so svojím zaujímavým príbehom, ktorý rozhodne treba verejnosti vyrozprávať. Nejaká dcéra, syn, neter, sesternica alebo synovec s homosexuálnou orientáciou. Je to odraz reality, pýtam sa, alebo ide o projekciu niečoho, čo má byť lákavé a, ako sa moderne hovorí, in? Neviem. V každom prípade zabudnite na Dietlove televízne seriály, ktoré sa tak dobre pozerajú v reprízovaní aj po desiatkach rokov, lebo dnes frčí niečo iné. Ak by žil, dnes by aj v jeho „Nemocnici na kraji mesta“ musela byť aspoň jedna homosexuálna alebo lesbická postava v úlohe lekára, sestričky alebo šoféra sanitky. Napríklad tá anestéziologička Dana, ktorá mala imervére smolu na chlapov.....tá by na to bola vhodnou postavou. A aspoň nejaké okrajové dramatické zápletky uvedeného typu, aby ten život televíznej nemocnice na kraji mesta mal ten správny šmrnc a spád. Alebo ten sympatický anachronický lekár Gregory, čo sa márne usiloval získať si Alžbetu Čeňkovú počúvaním Bachových symfónií, že by sa dal napokon radšej dokopy s nejakým saniťákom. Aj vo filmoch o Winnetouovi a Old Shatterhandovi by dnes museli nemeckí filmári a scenáristi čosi také zakomponovať do deja, ale tak, aby v tom nebolo nič, čo by mohlo vo finále vyznieť diskriminačne. Nuž, časy sa dramaticky zmenili a už to nie sú iba dúhové prajdy, už je to všetko aj súčasť nášho každodenného života a našej prudko sa meniacej, progresivisticky orientovanej televíznej a filmovej kultúry. Takže zvykajme si....