Staroviera ⚔️

Ak s pozrieme na život Indiánov alebo domorodých ľudí severu, či Austrálie, oni vnímali každú bytosť ako niečo posvätné. Zviera nebolo "ulovené", ale samo sa ponúklo. V ich mytológii (najmä v severoamerických kmeňoch ako Lakotovia, ale aj v sibírskej a keltskej tradícii) duch zvieraťa je poslaný na svet, kde má predom uzatvorenú dohodu, že ak ho lovec chytí správnym spôsobom a s úctou, ono sa samo nechá zabiť a jeho telo sa stane pokrmom. Duch zvieraťa sa potom vráti k ostatným svojim bratom do duchovného sveta a povie im, či u ľudí bolo dobre prijaté podľa toho, ako bolo ulovené. Vziať si mäso, kožu, šľachy, kosti a vyhodiť zvyšok by bolo ako vziať si 100 eur a 50 vyhodiť. To by bola krádež a porušenie zmluvy. Preto bolo povinnosťou využiť úplne všetko, aby obeta nebola znesvätená. Telo zvieraťa sa doslova "rozpustilo" do tela a života nielen lovca, ale aj kmeňa ktorý zviera požil a využil. Zmluva platila len vtedy, ak lovec zabíjal preto, aby nakŕmil svoju rodinu (a kmeň). Ak by niekto zabil len tak, zo zábavy, bol to prekliaty človek, ktorý zmluvu porušil. Zviera by sa nabudúce už neponúklo samo, les by sa pre lovca "zatvoril" a kmeň by trpel hladom. Ich logika nebola lineárna ("zviera zomrelo a je koniec"), ale cyklická ("zviera sa obetovalo, aby mohol žiť človek, a časom sa opäť vráti na tento svet, aby sa to celé mohlo zopakovať"). Toto ich naučilo nesmiernej zodpovednosti. V momente, keď lovec zjedol zviera, stal sa s ním jedným telom. Tým, že prežil, ctil obetu. Je to úplný opak nášho moderného prístupu, kde si v supermarkete "kúpime" napríklad kura, ktoré zabíja niekto cudzí, my za to kura neplatíme úctou, ale peniazmi. A potom veľkú časť zvieraťa vyhodíme. Domorodí ľudia však pri pozorovaní nášho sveta zhodne tvrdia, že sme si jedlo ukradli - chovné farmy, bezbrehé zabíjanie. Také jedlo podľa nich, nikdy človeka nenasýti a človek je tak neprestajne hladný ako hladový duch. Skutočné jedlo je zmluva medzi zvieraťom a človekom, kde zviera vykoná vedomú obetu, pretože nato prišlo na svet. Domordoci túto zmluvu poznali a vnímali, pre nich jedlo bol posvätný čas a rozjímanie o obete. Ak by sme túto "zmluvu" mali preniesť do dnešnej doby, znamenalo by to: Skôr než si niečo kúpiš (jedlo, oblečenie, nábytok), opýtaj sa sám seba – koľko je v tom obete? A využijem to celé, alebo veľkú časť vyhodím? Lebo každá vec, ktorú vlastníme, je obeta zeme, zvierat alebo ľudí, ktorí na nej pracovali. A my sme v tejto zmluve len dlžníkom. Úpadok civilizácie sa počíta práve podľa toho, či sú ľudia výrazne materialistickí, ale duchovní. Aj naši Slovanskí predkovia si vysoko ctili stromy, keď každý strom mal ducha. Stromy nekácali preto, aby mali plné zásoby dreva, ale strom sa využil keď spadol, alebo bol zasiahnutý búrkou. Ak naozaj museli zoťať zdravý strom, vykonali rituál kde sa ospravedlňovali zato, že takýto strom odumrie ako obeta, aby obec mala teplo. Takže tento spôsob myslenia bol známy pred dobou, kedy prišli prví misionári s krížmi a všetko pôvodné, dobré a prírodné, zničili. Dnes nachádzame len úlomky prastarých civilizácií, ktoré absolútne inak vnímali svet a jeho sily. A čím staršie civilizácie objavujeme, tým viac žasneme nad tým, ako oni chápali všetko ako obetu, kde bez obety nič nemohlo fungovať. My dnes sotva poďakujeme za jedlo, ktoré sa vyhadzuje v tonách do odpadu. Jedlo, ktoré nie je čisté od prírody, nie je zmluvou medzi zemou a človekom, nie je zmluvou medzi zvieraťom a človekom. Všetko sme zotročili. Ako zvieratá, tak aj prírodu. A preto koniec tejto civilizácie nie je už príliš ďaleko...

Strach z posmrtného trestu sa stal najlacnejším a najúčinnejším strážcom poriadku, než celá kráľovská armáda. Trestajúci boh sa tak stal dokonalým nástrojom na udržanie moci. Dva svety, dvaja bohovia Mnoho ľudí to cíti vo vnútri - nemajú odpor k Veľkému Duchu, ale majú odpor k ľudským karikatúram boha. Tak vznikajú rozpory v srdciach ľudí, kde je niekto, kto sa stará a niekto, kto sleduje, špehuje a trestá. Tu sú dva svety: Pôvodné vnímanie boha ako - Veľký duch VS neskoršie vnímanie ako - Boh trestu. Veľký Duch je jednota, pán prírody, síl vo svete a samotný život (bytie) VS boh je osoba (kráľ, pán, sudca). Hriech je nerovnováha - pokazený vzťah k prírode VS hriech je neposlušnosť k bohu alebo vládcovi (urazená autorita). Následok je prirodzený - trest, odplata, konečná odplata - večný oheň. Skúšky Veľkého Ducha sú stvorené na dozrievanie človeka a silu VS skúšky samozvaného boha sú vytvorené na pokorenie človeka. Vzťah k Veľkému Duchu je založený na úcte a spolupatričnosti VS vzťah k pomstychtivému bohu je založený na strachu a poslušnosti. Záver Ľudská duša odmieta prijať krutého boha kníh a dogiem. Namiesto toho ľudia cítia tú starobylú, predkoloniálnu pravdu: božstvo ako tichú, starostlivú, no zároveň zoceľujúcu prítomnosť. Nepotrebujú ho pomenovať. Ono vlastne nemá meno. Je to spojenie všetkých duchov, ktoré nás obklopujú – v šumení lesa, v pohľade psa, v úprimnom objatí. Je to sila, ktorá nás nesie keď padáme, a zároveň nás jemne tlačí vpred, aby sme rástli. Trestajúci bohovia boli len masky, ktoré si ľudstvo nasadilo – v období strachu, chamtivosti a budovania ríš. Ale pod týmito maskami, hlboko v zemi a hlboko v človeku, stále prebýva ten Veľký duch, ktorý nemá tvar, meno, pohlavie, dokonca zákony. Je to Duch pokoja, harmónie, lásky a snahy o vyrovnanosť sveta v Jin a Jang. Je to TAO, Duch, Múdrosť, láskavá Sila a Energia, Jednota. Pôvodní obyvatelia Austrálie ho nazývali - Baiame, Bunjil, alebo Dharamulan. Aztékovia hovorili o Ometeotlovi, Mayovia o Itzamná. Indiáni mali Manitoua alebo Wakan. Chápanie týchto božstiev vždy bolo pozitívne a ľudia ich milovali, utešovali sa nimi, učili sa byť láskavými ako ich božstvo, vnímať potreby iných, ako vníma ich božstvo potreby ich samotných. A potom prišli noví bohovia spojení so svetskou mocou. Trestajúci, krutí, zákerní, pomstychtiví... Zdroj: https://staroviera.blogspot.com/2026/08/trestajuci-bohovia-vs-velky-laskavy.html

Ak si vezmeme príbeh Amerických indiánov, ktorí neboli do 16 storočia poznačení žiadnou náboženskou ideológiou, nachádzame u nich boha ako dobrú entitu, ktorá sa stará o ich potreby. Tento koncept indiánskeho milujúceho boha, nachádzame všade tam, kde neprišla moc a vládnuca trieda panovníkov, kráľov, kňazov, vojvodcov. Naopak - tam, kde sa objavujú vysoké postavenia ľudí, objavuje sa aj náboženstvo s bohmi, ktorí sú krutí a človeka majú za nič. Ale ruku na srdce - ak by ste vy vytvorili svoje deti, boli by ste na ne krutý a bezohľadní? Alebo by ste ich za každých okolností chceli chrániť a trénovať k väčšej zodpovednosti, sile, či cnosti? Určite ste čítali staré príbehy o bohoch, ktorí vrhajú blesky, ničia mestá, trestajú celé generácie za previnenia otcov, alebo v najhoršom prípade prikazujú genocídy v mene „svätosti“. Mnohé mytológie hovoria o bohoch pomsty, o bohyniach plných nenávisti, alebo o bohoch ktorí vládnu silou. No ak sa pozrieme pred dobu, kde tento kult vznikol, do skorších civilizácií, dnes tak hanlivo nazývaných - domorodých - nájdeme úplne iný pojem božstiev. My sme sa tak už narodili, že máme v hlave hlboko zakorenený obraz boha ako prísneho sudcu, ktorý trestá, odpláca, ničí a pokoruje. Ale predtým, keď ľudia žili v súlade s prírodou, než existovali obrie mestá, armády a písané zákony, žili na zemi kmene, ktoré vnímali božstvo spôsobom, ktorý je našej duši oveľa bližší, než si uvedomujeme. Algonkinské kmene Severnej Ameriky hovorili o Gitche Manitou. Lakotovia o Wakan Tanka. V prekladoch to síce znie ako „Veľký duch“, no domorodí mudrci vždy zdôrazňujú: presnejší preklad a to: „Veľké tajomstvo“. Prečo tajomstvo? Pretože toto božstvo nemá tvár, nemá meno, nemá pohlavie. Je to čistá jednota všetkého bytia. Božstvo nie je oddelené od matky prírody, ktorá je sama božstvom. Preto každý kameň, každý strom, každé zviera, každý človek – to všetko sú časti jedného obrovského, živého tela. A tento posvätný celok sa nazýva Veľký duch. Tu prichádza zásadný rozdiel medzi bohmi novej éry a bohmi starého sveta: Tento boh starých národov netrestá. Nerobí si z ľudí otrokov. On jednoducho je. Je ako dýchanie – dáva život, vyučuje vo búrke skúšok, ale nikdy neodsudzuje. Skúšky nie sú trestom. Sú ako vietor, ktorý ohýba mladý strom, aby jeho korene zosilneli. Kedy sa boh zmenil na sudcu? Ak bolo pôvodné vnímanie také krásne a harmonické, čo sa stalo? Prečo začali vznikať kultúry s pomstychtivými bohmi? Odpoveď spočíva v troch zlomových bodoch ľudstva. A) Prvý zlom: Od rovnosti k impériu Keď sa ľudia usadili v poľnohospodárskych osadách, začali vznikať hierarchie. Objavili sa králi, generáli a kňazi. Títo noví vládcovia stáli pred problémom: "ako udržať poslušnosť u desiatok tisíc ľudí?" Jediným funkčným riešením bola božská legitimita. Kráľ vyhlásil: „Ja tu nevládnem, vládne tu boh. Som jeho zástupca. Kto sa postaví proti mne, postaví sa proti bohu.“ Toto bol koncept propagandy na udržanie moci a bol veľmi účinný a je až podnes. Aby tento výrok skutočne aj fungoval, musel sa boh nového sveta podobať na kráľa – teda bol - žiarlivý, vrtošivý, hnevlivý a vyžadujúci absolútnu poslušnosť. Ľudia si tak stvorili bohov na svoju vlastnú, tyranskú podobu. 😎 Druhý zlom: Vysvetlenie nezmyselného utrpenia Civilizácie priniesli vojny, morové epidémie a hladomory, pri ktorých umierali tisíce nevinných ľudí. Ľudská myseľ neznesie takýto chaos a preto potrebuje vidieť príčinu. A tak vznikla jednoduchá, no krutá logika: „Určite sme niečo urobili zle. Boh sa na nás hnevá. Musíme ho upokojiť obeťami.“ Trestajúci boh sa stal psychologickou barličkou. Pre väčšinu ľudí bolo jednoduchšie žiť v strachu z nahnevaného boha, ktorého je nutné si udobriť darom a obetami. C) Tretí zlom: Náboženstvo ako duchovná polícia Do sveta prišli písané zákony (napríklad desatoro), ale pozemské súdy nevideli tak hlboko a nedokázali postihnúť každý priestupok. Preto kňazi vymysleli geniálny systém sociálnej kontroly: Boh vidí všetko. Aj tvoje tajné myšlienky. Ak ukradneš jablko, keď sa nikto nepozerá, Boh ťa vidí a pošle ťa kamsi do pekla.

Severská veštica Volva a jej putovanie mimo tela Predstavte si, že vo vašom vnútri, priamo v hrudi, býva vaša myseľ – vaše myšlienky, sny, vedomie a to, čím naozaj ste. Paradoxne nehovorili o múdrosti ktorá vyviera z hlavy, ale zo srdca. Starí severskí ľudia tomuto vnútornému svetielku hovorili hugr. Tento hugr je akoby teplé, mäkké klbko vlny, ktoré máme bezpečne schované vo svojom vnútri. Keď však severská völva potrebovala pomôcť svojmu kmeňu a zistiť dôležité tajomstvá (napríklad kedy skončí hladomor), urobila niečo nevídané. Posadila sa na špeciálne, vyvýšené kreslo, z ktorého mala výhľad na všetkých ľudí okolo. V ruke držala svoju rituálnu palicu, ktorá mala na konci ozdobnú kovovú guľôčku. Táto palica sa veľmi podobala na spriadacie vretienka, na ktorých ženy v tej dobe namotávali ovčiu vlnu a spriadali z nej nite. Keď rituál začal, völva zatvorila oči a upadla do hlbokého tranzu – jej fyzické telo ležalo celkom nehybne na mieste, akoby spalo. Ale jej vedomie, jej hugr, bolo nielenže bdelé, ale dokonca začalo putovať. Podľa krásneho prirovnania nórskeho bádateľa Eldara Heideho sa jej myseľ začala správať presne ako svietiaca vlnená niť, ktorá sa odvíja z vretienka. Táto dlhá, neviditeľná myšlienková niť vyšla z jej tela von a putovala ďaleko cez hory, moria a dokonca aj cez samotný čas – letela do minulosti či budúcnosti, aby našla odpovede. Kým telo völvy ticho sedelo, táto jej „niť vedomia“ lietala po duchovnom svete a zbierala informácie. Keď niť našla to, čo potrebovala, nastal čas sa vrátiť. Pomocníci a ženy stojace v kruhu okolo spiacej völvy začali spievať tiché, magické piesne (nazývané varðlokkur), ktoré fungovali ako maják. Völva podľa zvuku týchto piesní začala svoju svietiacu niť pomaly navíjať späť do svojho vnútra, presne tak, ako keď pradiarka namotáva priadzu späť na vretienko. Keď sa celá niť poskladala späť do teplého klbka v jej hrudi, völva sa prebudila. Otvorila oči a prezradila kmeňu všetky tajomstvá, ktoré jej putujúca niť na svojej ceste objavila. Zdroj: https://staroviera.blogspot.com/2026/08/severska-vestica-volva-jej-putovanie.html

Nezdá sa, že by súčasní politici čo i len pomysleli na jednu nasledujúcu generáciu, tobôž nie na sedem...

Chlap sľúbil svojim deťom že schudne, pretože bol obézny. 365 dní cvičil kliky, drepy a pridával posilňovňu. Výsledok? Zničil si ramená. Nechcel však prestať a vzdať sa. Preto si vybral týchto 9 jednoduchých cvikov, ktoré sú spojené s energiami, čo človek duchovne vidiaci okamžite postrehne. Inšpiroval sa TAI CHI. Napokon nielenže schudol, ale aj prestal mať bolesti ramien. Mnoho ľudí skúšalo cvičiť toto cvičenie a v komentároch hovoria, ako sa im vrátila sila, uzdravili zranenia pohybového ústrojenstva, zlepšila nálada a vyčistila myseľ. Sami môžete vyskúšať, alebo skritizovať a odhodiť. Voľba je na vás. Niekedy menej je viac. Pohyb je dôležitý v každom veku nielen pre telo, ale aj myseľ, ktorá bez pohybu začne upadať, všetko vidieť len čierne, vyhľadávať beznádej...

V piatok začal nový mesiac - Anagantios - podľa starého keltského kalendára. Je to tmavý mesiac, zameraný na svoje vnútro. Oslava hneď na počiatku v prvý deň je blahodárna. Posedenie s rodinou, priateľmi, pri víne, pri pive je na mieste. Žiadne výčitky, žiadne tlaky čo sa má a čo nie. V tento mesiac si môžeš dopriať viac spánku, lebo telo si pýta odpočinok. Môžeš jesť ľahšie jedlá, lebo ťažká strava ti bude zaťažovať telo. Môžeš sa venovať veciam, ktoré si dlho odkladal – nie tým pracovným, ale domácim, tvorivým, takým, ktoré ti robia radosť. Môžeš byť viac s rodinou ak s ňou nie si, alebo viac sám so sebou, ak si príliš veľa s ľuďmi. Byť menej na sociálnych sieťach. Môžeš si dovoliť nič nerobiť keďže je čas odpočinku. Bez výčitiek. Bez pocitu, že by si mal. Lebo Anagantios je mesiac, ktorý ti to dovoľuje. A nie je to o lenivosti, ale o múdrosti, že aj ticho a prázdno sú súčasťou života. Tento mesiac je časom meditácií, nazerania do svojho vnútra, rozjímanie o živote, o čítaní filozofických alebo duchovných kníh. O zbavovaní sa odpadu, keď má človek veľa vecí v dome, v mobile množstvo súborov, fotiek, v hlave veľa informácií, plánov, myšlienok - proste to je o odľahčení. Prechádzky poslúžia ako meditačné premýšľania v pohybe, bez rýchlosti, dosahovania cieľov. Uvoľnenie sa, čas sám pre seba bez ohľadu toho, že ľudia okolo teba chcú aby si robil veci podľa nich. Chcú aby si s nimi išiel na chatu, dovolenku, na kurz, na zábavu, šport - ale ty v túto dobu rob len to, čo chceš ty, aj keď ťa to bude stáť samotu, ktorá má liečivé účinky. Ale pozor - Anagantios nie je o tom, že by si mal byť smutný alebo uzavretý. Je to o tom, že dovolíš svojmu vnútornému hlasu hovoriť hlasnejšie ako kričí okolitý svet. Oslava na začiatku mesiaca je preto dôležitá – ako vstupná brána. Ukazuje, že vstupuješ do tohto obdobia s vďakou a nie s obavami. Je to čas vzatia si rún do rúk, tarotu, čas bilancovať život, vypnúť rádio, TV, sociálne siete, svetský hluk. Dať si do uší štuple a nechať prehovárať svet ktorý je vo vnútri. Tento mesiac je o dôvere, že keď spomalíš, svet sa nezrúti. Že keď pustíš, neprídeš o nič dôležité. Že keď nebudeš všetko riešiť, veci sa samy usporiadajú. Lebo Anagantios nie je mesiac na riešenie, ale na prijímanie. A to je možno to najťažšie čo sa môžeš naučiť – že nie všetko sa musí vyriešiť hneď, a že ticho a prázdno často riešia veci iným spôsobom. Ako píše TAO, kde panovník hovorí - nezasahujem a ľud sa sám rozvíja. Anagantios je pôda, v ktorej odpočíva semeno, ktoré má na jar vyrásť. Ak mu dáš pokoj, samo od seba začne rásť a vráti ti to úrodou. Konkrétne dni tohto mesiaca Spln – 8. deň mesiaca Spln je vždy vrcholom lunárneho cyklu. Je to deň radosti, vďaky a oslavy svetla, no v atmosfére Anagantiosu ide skôr o tichú, osobnú vďaku. Je to vhodný čas na zapálenie sviečky, tichú modlitbu alebo rozjímanie o tom, čo v tvojom živote práve dozrieva. Nepotrebuješ veľkú slávnosť, stačí vedomé zastavenie a poďakovanie. Nov – 22. deň mesiaca Nov je pravým opakom – vrcholom tmy a ticha. Deň pred novom, samotný nov a deň po sú ideálne na totálne vypnutie. Vypni telefón, počítač, televízor. Čítaj, píš si denník, medituj alebo len tak buď v tichu. Tieto dni sú najvhodnejšie na to, aby si sa spojil sám so sebou a načerpal silu do ďalšieho lunárneho cyklu. Odkaz na konkrétny mesiac online - https://time-meddler.co.uk/dynamic_gaulish_calendar.php?action=show-current-month

Myslíš si, že šťastie ľudí na sociálnych sieťach je reálne?

Dejiny sa opakujú

Naopak - mesiace, kde boli dlhé sviatky a festivaly, sa pracovalo niekedy len 12-16 dní, zato tie dni boli dlhšie a intenzívnejšie. V našom ponímaní času by sme mohli povedať, že ľudia pracovali do 14-16 hodiny od rána. Ale potom prišli dlhé dni slávností, festivalov a osláv. Tento kalendár je o tom, že aj v dnešnom uponáhľanom svete si môžeme nájsť spôsob, ako žiť v rytme, ktorý je v súlade so silami prírody. Nemusíme sa vzdať moderných vymožeností, ale môžeme si k nim pridať trochu starej múdrosti. Stačí začať tým, že si uvedomíme, že nie každý deň je rovnaký a že niekedy je viac ako dosť robiť menej. Zdroj: https://staroviera.blogspot.com/2026/07/keltsky-kalendar-prakticky.html

Keltský kalendár prakticky Začneme odkazmi na dva kalendáre z Coligny, ktoré sme spomínali v predošlých článkoch. - http://bngcolignycalendar.com/ - https://time-meddler.co.uk/dynamic_gaulish_calendar.php?action=show-next-month&new_date=739819 Tieto kalendáre sú večné, dá sa nájsť konkrétny dátum, fungujú na celé veky dopredu, aj dozadu. Čo nám tento kalendár vypovedá? Ide o lunárno-slnečný kalendár, ktorý vyslovene nezačína ani splnom, ani novom. Napriek tomu má kalendár buď 29 alebo 30 dní. Kalendár si vyžaduje prestupný (interkalárny) mesiac, ktorý sa vkladá približne každé 2,5 roka, aby sa 12 lunárnych mesiacov (354 dní) zosúladilo so slnečným rokom (365 dní). V Colignskom kalendári sú tieto vložené mesiace pomenované, napríklad Quimonios a Rantaranos, a ich presné zaradenie bolo rekonštruované Helen McKayovou, ktorá tiež ukázala, že celý systém zapadá do 19-ročného Metonského cyklu. Tým sa zabezpečuje, že aj keď sa jednotlivé sviatky (ako Lughnasad) voči nášmu gregoriánskemu kalendáru každý rok mierne posúvajú, dlhodobo zostávajú viazané na správne ročné obdobie. Kalendár sa skladá z mesiacov buď 29 dňových, alebo 30 dňových. Ake je mesiac 30 dňový, volá sa aj - MAT. Je priaznivý, svetlý, aktívny – energia smeruje von - ANM je kratší 29 dňový. Je to mesiac nepriaznivý, tmavší, pasívny – energia smeruje dnu MAT a ANM nie sú o tom, že jeden mesiac je dobrý a druhý zlý. To by bolo príliš jednoduché a hlavne by to neodpovedalo tomu, ako Kelti vnímali svet. Oni nevideli veci čierno-bielo, ale ako dve strany jednej mince, ktoré sa navzájom potrebujú. Keď príde MAT mesiac, je to čas, keď energia prirodzene smeruje von. Je to mesiac akcie, keď máš chuť niečo začať, keď ťa to ťahá von medzi ľudí a keď tvoríš. Je to ako letná polovica roka, keď stromy kvitnú a všetko rastie. Vtedy je prirodzené pracovať viac, zarábať, budovať vzťahy a jednoducho byť v pohybe. Oproti tomu ANM mesiac je kratší o jeden deň a jeho energia je úplne iná. V tomto období je múdre spomaliť, venovať sa svojmu vnútru, upratať si v hlave aj v dome a pripraviť sa na to, čo príde. Nie je to o lenivosti alebo o pasivite v zlom zmysle. Je to o tom, že každý potrebuje čas na dozretie, na prijatie a na ticho, rovnako ako strom v zime odpočíva, aby na jar mohol opäť kvitnúť. Problém dnešnej doby je, že sme zabudli rešpektovať tento rytmus. Všetci neustále niečo robíme, sme vonku, tvoríme, zarábame – sme akoby v nekonečnom MAT mesiaci. A potom sa čudujeme, že sme vyčerpaní, že nemáme energiu, že nám niečo chýba. No to, čo nám skutočne chýba je práve ANM čas, ktorý by nám dovolil spomaliť a načerpať nové sily. Je to ako keby sme celý čas len vydychovali a nikdy sa nenadýchli. Mesiac prirodzene nepozná týždne ktoré začínajú v pondelok a končia v nedeľu. Ide o dni v mesiaci, bodka. Teda - Kelti vedeli, že je dvanásty deň mesiaca Rivros, alebo je tretí deň po splne mesiaca Rivros. Alebo vedeli, že je ten ktorý sviatok a sviatky trvali dlhšie, od troch až do deviatich dní. Dlhšie sviatky sa preto skôr volali festivaly. Čo sa týka splnov a novov, tam platili zaujímavé pravidlá. Na spln, ktorý je aktívny, ľudia boli veselší, viac otvorenejší, spoločenskejší. Niekedy sa spln oslavoval jeden deň pred, spln samotný a deň po. Nebolo to však striktné pravidlo, pretože keďže bol spln ako aktívny deň, ľudia nemali problém byť viac pracovať, alebo sa aj viac baviť, podľa sviatku, či potreby. Naopak - nov bol dňom kedy sa skôr nepracovalo a to jeden deň pred a jeden deň po. Išlo o vnútorné rozjímanie, uzatvorenie sa do seba, ticho, meditácia, oddelenie sa od sveta. Preto sa stávalo, že v niektorý mesiac pracovali ľudia aj 26 dní. Práca však bola miernejšia, aby sa človek nezničil. Preložené do dnešného času by sme mohli povedať, že aj keď ľudia pracovali 26 dní, išlo o prácu od skorého rána do obeda a koniec. Ostatný zvyšok dňa sa venovali svojim záležitostiam.

Už len to najmenšie čo môžeme urobiť, je rozjímanie v tichosti lesa, v prírode, ktoré človeka transformuje na vyššie vedomie. https://staroviera.blogspot.com/2026/07/utiseta-seversky-ritual-samoty-zakazany.html

Útiseta je samotársky nočný rituál, pri ktorom človek „sedel vonku“ (doslovný preklad) na opustenom a často mocnom mieste, ako bol mohylový hrob alebo rázcestie. Išlo o vešteckú praktiku, ale aj stretnutie sa s múdrosťou predkov, rady do života akú cestu si vybrať. Jej cieľom bolo získať múdrosť alebo nahliadnuť do budúcnosti kontaktom s duchmi, mŕtvymi, alebo so svojou vlastnou dušou. Opisuje sa to v kresťanských dokumentoch ako „zobudiť trolov“ (čo bol hanlivý výraz pre nadprirodzené bytosti). Praktikujúci bol izolovaný od spoločnosti a počas rituálu nesmel byť vyrušovaný (dokonca sa nemalo vysloviť jeho meno). Vedomosti takto získané boli často využité až neskôr. Napriek tomu, že ju praktizovali aj muži na čele s kráľmi, neskoršie kresťanské zákony ju považovali za najťažší zločin (často trestaný vyhnanstvom alebo smrťou). To je znamením, že Utisety sa kresťania báli a nechceli, aby ľudia mali poznanie, ale aby opakovali naučené frázy svojich klerikov a systému v ktorom sa ocitli. Stručne by sme mohli povedať, že Útiseta bola osamelou nočnou cestou za poznaním a mocou, vykonávanou na okraji spoločnosti, ktorú si kresťanská moc podmanila zákazom a strachom. Napriek tomu, samotní takzvaní "svätci" z kresťanskej obce, Útisetu praktikovali, ak sa odtrhli od spoločnosti niekam do hlbokej samoty, často medzi hroby, na cintoríny, ktoré mali silnú energiu predkov. Podobne sám Šakjamúni ktorého poznáme pod menom - Buddha - hovorí vo svojej rozprave, že prebýval sám v hlbokých lesoch a na cintorínoch. Nie je to ojedinelý jav hlbšieho poznania seba a sveta, v oddelení sa od sveta. - Veď Hinduistickí a buddhistickí askéti odchádzajú do jaskýň, hôr alebo lesov. - Kresťanskí púštni otcovia a neskôr pustovníci odchádzajú do samoty (sv. Anton, sv. Hieronym) - Keltskí duchovní prebývali v samote na izolovaných ostrovoch. - Severské ženy Volvy, žili na pustých osamelých miestach. - Súfijskí a moslimskí askéti praktikujú khalwa (úmyselnú izoláciu). - Šamanské a animistické kultúry po celom svete majú podobné formy osamotenia – počnúc od severoamerických Indiánov až po sibírskych šamanov. Čo majú tieto kraktiky bez ohľadu propagandy osobnej viery spoločné? Vedomie, že hlbšie poznanie (o sebe, o osude, o svete) sa ťažko získava v bežnom spoločenskom šume. Treba ticho, priestor a čas, aby duša odhalila tajomstvo, ktoré je tajomstvom v hlučnom svete, no nie je až tak tajomné vo svete ticha a oddelenosti. Dnešný svet je v tomto ohľade totálne nepriaznivý. Hluk, neustála dostupnosť, obrazovky a kolektívny tlak na produktivitu, robia z osamelosti luxus. Preto mnohí ľudia, ktorí dnes praktikujú nejakú formu Útisety (či už ju tak volajú alebo nie), hľadajú práve tiché, „silné“ miesta – staré mohyly, lesy, hory, zrunované staré pohanské svätyne, riešne pramene. Nie preto, že by chceli „zobudiť trolov“ v stredovekom zmysle, ale preto, že tieto miesta ešte stále nesú staré energie, ktorú moderné mestá strácajú. Strach z toho, že by bežní ľudia obnovili poznanie je enormný. Preto tak silný boj proti hoaxom, konšpiráciám, vlastnému premýšľaniu. Preto taký posmech z tých, ktorý svoj USB v hlave vyčistili od systémových informácií a naformátovali ho novým poznaním - nie postaveným na opakovaní naučeného, na informáciách - ale na pozorovaní a osobnej skúsenosti. Strach z Útisety tak pretrváva po stáročiach, zmenila sa len forma vlády, kde z kresťanského vymývania hláv, sa prešlo na moderné vymývanie hláv skrze vedu, "overené správy", ako žiť v podobe otroka v modernom systéme. Ľudia sú skutočne len naprogramované osoby bez vlastného názoru, ktoré vyťahujú to, čo im USB v hlave naprogramovali. A je jedno či pôjde o politický program, systémový, alebo náboženský. Praktizujme Útisetu, to je zbraň dnešného človeka. No nestačí meditovať doma, kde dom je vlastne väzením v osobnom vlastníctve so štyrmi múrmi, ktoré odsávajú energiu. Treba meditovať tam, kde je absolútne ticho, ticho od hluku sveta, wifi systému, ideálne na miestach predkov, poznania, hlbokých lesov, alebo predkresťanských svätýň.

Sviatky u Keltom trvali niekoľko dní. Dnes, aby sme sa vmestili do uponáhľaného 7 dňového týždňa, ktorý vychádza z hebrejského - pre nás neprirodzeného prostredia - je sviatok rovnako rýchly, ako celý náš život vo vysokom tempe. Ako tak prechádzame Keltským kalendárom, je zarážajúce, že Kelti keď slávili, slávili to poriadne a dlho. Neobmedzoval ich nadupaný 7 dňový týždeň, ako to máme my dnes. IVOS - sviatky v Keltskom kalendári, trvali často 4 až 9 dní. Nešlo o krátke odfajknutie si povinnosti, ale o celistvý posvätný čas, keď sa bežný život zastavil. Ľudia sa schádzali, robili rituály, obety, hostiny, tancovali, spievali, rozprávali príbehy, uzatvárali dohody a posilňovali väzby komunity. Bol to čas, keď sa žilo inak – pomalšie, hlbšie, spoločnejšie. Moderný svet to úplne zničil. Máme presný 7-dňový týždeň, pevne dané sviatky, ktoré musia „pasovať“ do kalendára, aby sme nestratili zbytočne dni. Najväčšie sviatky slnovratu, prekryté vianocami, trvajú v podstate jeden večer, ktorému sa hovorí - štedrý a k tomu jeden-dva dni. Veľká noc je na víkend, narodeniny na večer. Všetko je naplánované, uponáhľané, optimalizované. Je to o plánovaní do natrieskaného kalendára, kde musíme prísť na narodeniny brata - len nech to netrvá dlho, tak hodinku dve a letíme ďalej. Kelti mali luxus prirodzeného času. Ich kalendár bol lunárny a cyklický – sviatok nebol „vložený“ medzi pondelok a utorok, ale vznikol tam, kde ho príroda a bohovia určili. Keď prišiel IVOS, tak sa slávilo dovtedy, kým to malo zmysel. Nehľadeli na to, či je pondelok ráno a treba ísť do práce ako dnes. Možno práve preto cítime v tejto dobe takú prázdnotu pri sviatkoch a oslavách. Niečo v nás stále túži po starom spôsobe – po viacdňovom ponorení sa do posvätného času, keď sa svet totálne zastaví a my sa môžeme naozaj stretnúť s božským, s komunitou aj so sebou. Kelti nám pripomínajú, že sviatok nie je „deň voľna v kalendári“. Nie je to o kresťanských sviatkoch, kde je na každý jeden deň určený sviatok akéhosi mučeníka, alebo udalosti - pritom ani samotní kresťania sa nevedia nad rýchlosťou ich "nasekaného" cirkevného roka pozastaviť v rozjímaní. Všetko musí letieť, čas sa zrýchlovať. No Kelti nám pripomínajú, že sviatok je stav bytia, v spojení s prírodou. Zdroj: https://staroviera.blogspot.com/2026/07/sviatky-u-keltov-slavene-niekolko-dni.html