generál Ševčík

Milé stretnutie. Po skončení relácie v rádiu Frontinus ma na ulici čakal starší pán, pri rozhovore povedal, že má 80 rokov. Počúval rádio, sadol na bicykel a prišiel. Chcel mi len podať ruku. Nechcel vedieť výšku môjho dôchodku. Prehodili sme pár slov, poprial mi zdravie a šťastie, sadol na bicykel a šiel ďalej. Milé stretnutie.

Už už to bude .....

O 09.30 začíname.....

Z Chorvátska som sa domov nejako neponáhľal. Išiel som v kľudne a nevyrušovalo ma, že idem mimo rýchlostných ciest po krkahájoch. Aj keď som mal zakúpenú matricu. Videl som Maďarské more, teda Balaton, dal som si obed v jednej čarde, kde som mal obavu, ako si vypýtam obed. Síce som riadne nahlas pozdravil " jo napot" , ale to bolo všetko. No ešte som na jeho nejaký výklad povedal, že "nemirtem" . Chlap našťastie prešiel na nemčinu a pri svojich chabych znalostiach som sa predsa len naobedoval. Potom ma tá sviňa teda navigácia dostala do Rakúska a tam sa snažila dostať na diaľnicu, kde som nemal kúpenú známku. Nedal som sa a priestupok som nespáchal. Síce som sa tri krát otočil na kruháči, kým som trafil na ten správny výjazd.....Ale to nie je podstatne. Išiel som cez tri krajiny. V aute som bol sám, nemal som s kým kecať a tak som si všímal okrem cesty aj krajinu. Zistil som, že na poliach za našimi hranicami je iný svet. Menšie plochy, evidentne viac plodín, foliovniky, nejaké plachty na zemi, skrátka identifikoval som viac plodín. Videl som viac pripravených nabalikovaných krmovín, obrovské pasienky a tam veľký počet dobytka, v Maďarsku veľa parciel oplotenych elektrickým oplotkom. Ale nikde, ozaj nikde som nevidel žlté polia. Toto môžem odprisahať. Prídem domov a vualá, žlté polia. V Rakúsku som videl zvláštnu plodínu rásť na poliach. Tá plodina bola niekoľko desiatok metrov vysoká a na vrchu mala takú obrovskú vrtuľu, ktorá sa lenivo krútila, akoby sa jej nechcelo. Keď dozrie do zrelosti, tak neviem ako ju tie naše slniečka grindílom ošľahané skonzumuju. Dúfam, že toto na našich poliach nevyrastie.

L

Pokračovanie hlásenia : V Daruvare som sa zúčastnil kladenia vencov ku pamätníku príslušníkov Slovenskej misie UNPROFOR v Daruvare. Kladenia vencov sa okrem veteránov zúčastnili aj bývalí daruvarskí policajti, hasiči, /vatrogasci/ a zástupca primátora mesta a poslanec Chorvátskeho parlamentu Vladimír Bilek, ktorý bude v parlamente zastupovať Slovensku a Česku menšinu v Chorvátsku. Kladenie vencov sa konalo v parku , ktorý bol za vojny vybombardovany a boli zničené viaceré budovy. Bola zničená aj časť kúpeľného domu, ktorá už nebola obnovená. Na snímkach vidíte obrovský kráter a aj zničené budovy. Po tomto tichom kúpeľnom meste som sa prechádzal, pripadne pešo presúval. Stretával som poväčšine len kúpeľných hostí, aj ubolenych a aj usmiatých. A teraz človek rozmýšľa. Čím sa previnilo toto tiché a kľudne kúpeľne mestečko, že bolo tak brutálne vybombardovane. Prišiel som na to. Toto tiché a kľudne kúpeľne mestečko ohrozilo západnú demokraciu a preto bolo humanitárne bombardované. Lebo si to zaslúžilo. Ako povedal jeden poslanec nášho parlamentu. Našťastie už bývalý. A tu je ďalší paradox. Jedna armáda bombarduje , druhá uprace. Toto hlava neberie. Ale keď tam prišli naši vojaci, naši ženisti, tak sa pustili do práce. Keď videli tu skazu , tak im prebehlo v hlave, že toto dá ťažko niekto niekedy do poriadku. Ale zvládli to. Lebo to boli naši vojaci, ktorí namiesto zbraní použili ťažké mechanizmy a svoje zručnosti. A nielen tu. Ale aj v iných mestách pri oprave nemocníc a škôl. Veteráni pokračovali ďalej, k ďalším pamätným miestam a svoju púť ukončia v Sarajeve. Ja som sa presunul domov. Chlapi, páni veteráni, bolo mi cťou byť vo Vašej spoločnosti a vidieť to čo po Vás zostalo v tej nezmyselnej vojne.