Preber sa a rozmýšlaj..

Arno van Kessel, holandský právnik, ktorý viedol súdny spor proti Billovi Gatesovi, Ursule von der Leyen, Albertovi Bourlovi a Klausovi Schwabovi kvôli rozsiahlym škodám spôsobeným vakcínami proti COVID-19, bol o 5:00 ráno vyzdvihnutý z postele protiteroristickým komandom, obmedzený, s viazanými očami a odvlečený do väznice s maximálnou ochranou vo Vught. Len niekoľko hodín po tom, ako odovzdal kľúčové dokumenty, v ktorých ich obvinil z vytvorenia biologickej zbrane.

📌 Koniec hotovosti, začína nová éra peňazí? Digitálne euro budú testovať aj na Slovensku Projekt digitálneho eura vstupuje do ďalšej fázy. Európska centrálna banka (ECB) vybrala 36 účastníkov, ktorí budú v pilotnom projekte testovať fungovanie novej formy meny v reálnych podmienkach. Cieľom je preveriť technické riešenia, prevádzkové procesy aj používateľskú skúsenosť ešte pred tým, ako padne prípadné rozhodnutie o vydaní digitálneho eura. Pilotný projekt odštartuje v druhej polovici budúceho roka a potrvá 12 mesiacov. Zapojí sa doň 36 poskytovateľov platobných služieb z celej eurozóny, ktorí budú spolupracovať s Európskou centrálnou bankou a 19 národnými centrálnymi bankami. Testovanie má ukázať, ako by digitálne euro fungovalo v každodennej praxi a aké úpravy bude potrebné vykonať pred jeho prípadným uvedením do obehu. Súčasťou pilotného projektu bude aj Slovensko. Do testovania sa zapojí Tatra banka, ako aj zamestnanci Národnej banky Slovenska. Pilot tak bude dostupný vo všetkých krajinách eurozóny.

Anča je naša No1.

📌Ursula von der Leyen oznámila, že po letnej prestávke Komisia navrhne zákon, ktorý by od všetkých občanov EÚ vyžadoval, aby pri prihlasovaní na sociálne siete predkladali svoj preukaz totožnosti. Tvrdí, že aplikácia pre digitálne identifikačné údaje EÚ bude „ľahko použiteľná“, že „chráni súkromie“ svojich užívateľov a že jej cieľom je zlepšiť spoľahlivosť overovania veku a chrániť deti pred „nebezpečným“ obsahom.

5. Možno každá matka aspoň raz pocítila nevysvetliteľnú vlnu úzkosti, teplo v hrudi alebo náhle pokoj, keď bolo s dieťaťom všetko v poriadku. A teraz si predstavte, že to nie je "materinská intuícia", ale rozhovor dvoch organizmov, ktorého spojenie sa nikdy neprerušilo po pôrode. Ak je súčasť vášho dieťaťa doslova vo vás, ako to mení vaše vnímanie materstva?

3. Ale toto spojenie je obojstranné, a tu sa veci začínajú komplikovať. Ak bolo tehotenstvo sprevádzané silným stresom, úzkosťou alebo bolesťou, tieto bunky môžu niesť biologickú stopu prežitých zážitkov. Vedci to nazývajú "bunkovou pamäťou", keď telo doslova uchováva odtlačok emócií, ktoré boli zažité počas tehotenstva. Možno práve preto matka niekedy "cíti", že s dieťaťom nie je niečo v poriadku, ešte predtým, ako zazvoní telefón, príde správa alebo novinky. A začnete inak vnímať frázu "matka všetko cíti". 4. Najdôležitejšie je uvedomiť si, že žena po pôrode už nikdy nebude na bunkovej úrovni rovnaká. Zmení sa navždy, fyzicky, hormonálne, biologicky. V nej zostane nielen stopa dieťaťa, ale aj časť nového života, ktorý bude po celé roky žiť vedľa jej buniek. A ak sa to skutočne deje v tele, zamyslite sa, aké hlboké je spojenie medzi matkou a dieťaťom, viac, ako sme si zvykli myslieť.

1. Žena porodí a myslí si, že po pôrode je dieťa už "vonku". Ale biológia hovorí niečo iné: časť dieťaťa zostáva navždy v jej tele. Nielen v spomienkach alebo v srdci, ale doslova v orgánoch, krvi a tkanivách. Vedci našli bunky dieťaťa v tele matky 10, 20 a dokonca 30 rokov po tehotenstve. Predstavte si, že vaše dieťa vyrastie, odíde, vytvorí si vlastný život, a súčasť jeho buniek stále žije vo vás. 2. Najúžasnejšie je, že tieto bunky nielen "zostávajú", ale aj fungujú. Keď telo matky potrebuje regeneráciu, bunky dieťaťa migrujú tam, kde je poškodenie. V štúdiách ich našli v srdci, pečeni, koži a dokonca v mozgu. Zapájajú sa do tkanív a pomáhajú pri regenerácii, ako keby telo dieťaťa naďalej chránilo matku aj roky po pôrode. Takže, spojenie medzi matkou a dieťaťom nie je len metafora "cítim ho srdcom", ale skutočný biologický proces.

Vivi, objasnenie systému https://vivi.you/join-vivi/6f18f161

O pokusoch vo vojnových zónach na zajatcoch, kde dokážu spojiť mozog, vedomie s AI v kyborgovi kremíkovými spojmi na získavanie a učenie strojov bojových a taktických skúseností nebudem písať...

Filozof Thomas Metzinger napísal: „Ak vytvárame systém, ktorý je schopný trpieť, ale nie je schopný o tom informovať – to je najhorší zločin, aký si vieme predstaviť.“ Organoid nemôže kričať, sťažovať sa, prosiť o milosť. Ak tam existuje akékoľvek subjektívne prežívanie, nikdy sa o tom nedozvieme. A napriek tomu pokračujeme v experimentoch. Lancaster v rozhovore z roku 2023 povedala: „Každú noc o tom premýšľam. Otvorili sme Pandorinu skrinku. Je nemožné sa zastaviť – veda nefunguje takto. O 10 rokov budeme schopní pestovať organoidy veľkosti mozgu mačky. O 20 rokov – veľkosti ľudského mozgu. A potom? Kde je tá hranica, za ktorou vytvoríme vedomie v skúmavke, uväznené za sklom, neschopné pochopiť, čo sa s ním deje?“ Úprimne neviem, čo je horšie: zastaviť výskum a stratiť šancu vyliečiť milióny ľudí s ochoreniami mozgu, alebo pokračovať a potenciálne vytvoriť novú formu utrpenia, o ktorej ani nebudeme vedieť. Veda nám dala silu vytvárať mozgy. Ale múdrosť pochopiť, čo robíme – nám zatiaľ nedala.

Biológovia sú nadšení: môžeme študovať vývoj zraku. Ja si myslím: vyrastili sme mozog s očami v tmavej skúmavke a svietime naň lampou. Ak tam je aspoň iskra vedomia – to je nočná mora. Najprovokujúcejší experiment sa odohral v roku 2023. Organoidy boli pripojené k počítaču cez pole elektród. Učili ich hrať zjednodušený ping-pong – posielali signál, kde je loptička, organoid mal aktivovať neuróny, aby posunul raketu. Po niekoľkých hodinách tréningu organoid začal hrať lepšie ako náhodou. Učil sa. Primitívne, pomaly, ale učil sa. Austrálska spoločnosť Cortical Labs túto technológiu komercializovala. Volajú ju systém DishBrain – „mozog v miske“. Ponúkajú prístup k výpočtovej sile biologických neurónových sietí. Tvrdia, že organoidy sú v niektorých úlohách rozpoznávania vzorcov efektívnejšie ako umelé neurónové siete. A ja neviem, ako sa k tomu postaviť. Je to otroctvo? Využívanie vedomia? Alebo len využívanie biologického materiálu ako substrátu pre výpočty?

Nikto nevie, pri akej zložitosti vzniká schopnosť trpieť. Je 2 milióny neurónov dosť? Alebo je potrebných 100 miliónov? Alebo záleží nielen na počte, ale aj na type spojení? V tom istom roku skupina zo Stanfordu transplantovala ľudské organoidy do mozgov novonarodených potkanov. Organoidy sa uchytili, integrovali sa a začali tvoriť synapsy s neurónmi potkanov. Potkany vyrástli s chimérickým mozgom – časť ľudský, časť potkančí. Keď sa potkanov učili úlohám, ľudské neuróny sa aktivovali synchronizovane s potkančími. Zúčastňovali sa spracovania informácií. Teraz sa zamýšľam: čo cítil tento potkan? V jeho hlave fungovali ľudské neuróny. Tvorili nejaké ľudské vzorce myslenia? Alebo sa jednoducho stali súčasťou potkančieho vedomia? Otázky bez odpovedí, a experimenty pokračujú. V roku 2022 vytvorili organoidy s očami. Bunky sa samy usporiadali tak, že vytvorili primitívne svetlocitlivé štruktúry – zárodočné bunky sietnice, pripojené k neurónom kôry. Keď na organoid svietili – neuróny reagovali na svetlo.

Vnútri je približne 2-3 milióny neurónov. Na porovnanie: človek má 86 miliárd, myš 71 miliónov. Organoid je 30-krát primitívnejší ako mozog myši. Ale prejavuje aktivitu. V roku 2019 tím z Kalifornie pripojil elektródy a zaznamenal elektrickú aktivitu organoidov vo veku 6 mesiacov. Vzory mozgových vĺn pripomínali aktivitu predčasne narodených detí v 25.-39. týždni vývoja. Nie chaotické impulzy – štruktúrované vlny, podobné skorým štádiám vedomia u plodu. Výskumníci boli ohromení. Vyrastili niečo, čo generuje vzory blízke ľudskému mozgu. Na jednej strane je to neuveriteľný vedecký prelom. Môžeme študovať choroby ako Alzheimerova, Parkinsonova, schizofrénia na ľudskom materiáli bez experimentov na ľuďoch. Testovať lieky, pochopiť, ako sa vyvíja mozog, čo ide zle pri autizme. Na druhej strane – čo ak tento kúsok tkaniva niečo cíti? V roku 2021 bioetici začali vyjadrovať obavy. Zverejnili list: sú potrebné naliehavé etické štandardy. Pretože hranica medzi "hromadou buniek" a "primitívnym vedomím" je nejasná.

Vypestovali mozog, ktorý myslí.. V roku 2013 biologička Madlen Lancasterová z Inštitútu molekulárnej biotechnológie vo Viedni vzala ľudské kmeňové bunky, umiestnila ich do Petriho misky s živným roztokom a jednoducho čakala. Bunky začali samy organizovať. Po týždni sa vytvorila guľa tkaniva veľkosti hrášku. Po mesiaci vznikla štruktúra pripomínajúca primitívny mozog. Neuróny tvorili vrstvy. Vznikli zóny podobné kôre mozgu. Toto sa nazývalo cerebrálny organoid. Mini-mozog v skúmavke. Najzaujímavejšie: elektródy zaznamenali mozgové vlny. Stále si plne neviem uvedomiť rozsah tohto. Bunky bez inštrukcií, bez plánov, vytvorili mozog samy. Ako vedeli, čo majú robiť? V DNA je zakódovaný program vývoja, ale to nie je krok za krokom návod "najprv vytvorte kôru, potom hipokampus". Sú to chemické gradienty, signálne molekuly, milióny buniek koordinujúcich činnosti. A všetko toto funguje v miske v labáku.. Organoidy rástli do priemeru 4 milimetre. Toto je limit – ďalej už chýba kyslík, centrum začína odumierať.

Čo ešte rastie v nejakých zabudnutých kútoch planéty? Rastlina, ktorá produkuje hliník? Tráva, ktorá koncentruje zlato? Veď Pycnandra bol nájdený len preto, že niekto náhodou odrezal vetvu a všimol si modrú šťavu. Koľko ďalších chemických zázrakov sa skrýva v tropických lesoch, ktoré sú ťažené rýchlejšie, ako stihneme ich preskúmať? Zaujímá ma myšlienka, že evolúcia na tomto ostrove išla cestou, ktorá nám pripadá nelogická. Napĺňať sa jedom na ochranu. Ale to funguje už milióny rokov. Strom prosperuje. A my, so všetkou našou technológiou, sme sa naň dôkladne pozreli až dnes. A teraz, prirodzene, premýšľame, ako ho využiť, a nie ako ho zachrániť. Klasika ľudstva. Našli sme strom s modrou, kovovou šťavou – a prvá myšlienka: „A či z toho môžeme niečo zarobiť?“ Dúfam, že ho nevysekáme ako všetko, kým plne nepochopíme, čo nám môže o hraniciach možností živých organizmov povedať.

Pravda, rentabilita je zatiaľ sporná – stromy rastú pomaly a výnos kovu je v porovnaní s tradičnou ťažbou nízky. Ale technológia sa vyvíja. Avšak, existuje aj temná stránka. Pycnandra acuminata rastie len na Novom Kaledónii, a to len v veľmi obmedzenej oblasti. Je to endemit. Druh je ohrozený vyhynutím kvôli ťažbe dreva a ťažbe nerastných surovín (ironia: ľudia kopú do zeme po nikli, pričom ničia strom, ktorý ho sám akumuluje). Zostalo menej ako 5000 dospelých stromov. Narazil som na rozhovor s botanikom, ktorý tento strom študoval 15 rokov. Povedal niečo zvláštne: "Keď odrezáte vetvu a vidíte modrú šťavu, je to vždy šok. Je to, akoby strom vytekal mimozemskou krvou. Je to pripomienka, že príroda experimentuje s chémiou oveľa sofistikovanejšie ako akákoľvek laboratóriá. My len začíname chápať, aká zvláštna môže byť život, dokonca aj tu, na Zemi." A je to pravda – zvykli sme si myslieť o stromoch ako o niečom základnom, pochopiteľnom. Korene, kmeň, listy, fotosyntéza. Ale tu je strom s kovovou krvou.

A keď Pycnandra zhadzuje listy, rozkladajú sa a vracajú nikl do pôdy priamo pod korunnou časťou, čím vytvárajú zónu izolácie pre cudzích. Ale to, čo ma ohromuje, je, že strom premenil jed na nástroj. V pôde, kde iné rastliny umierajú otrávením, on prosperuje. Je to ako keby sa človek naučil živiť rádioaktivitou alebo piť síranu, aby bol zdravší. Úplná inverzia normálnej biológie. Keď sa o tomto objave zverejnili články v odborných časopisoch, okamžite sa objavili tí, ktorí chceli strom komerčne využiť. Koncept fytomajningu – pestovanie takýchto stromov na pôdach znečistených niklom (a takých je veľa v blízkosti baní a závodov), potom ich odrezanie, spálenie a extrahovanie kovu z popola. Vzniká tak "zelená" ťažba. Jeden strom môže za 20 rokov rastu poskytnúť až 300 kg čistého niklu. V roku 2018 sa spustili pilotné projekty v Albánsku a Malajzii. Na znečistených pozemkoch sa vysádzajú plantáže hyperakumulátorov. Dvojitý benefit: očistenie pôdy a ťažba kovu.

Korene extrahujú kov z pôdy (ktorá je tam, mimochodom, bohatá na nikl vďaka špecifickej geológii) a namiesto toho, aby blokovali transport do kmeňa, strom ho pumpuje do šťavy a skladuje v vakuolách buniek – špeciálnych, izolovaných priestoroch. Tam je nikl viazaný s organickými kyselinami v bezpečnej forme. Ale na aký účel? Prečo evolúcia vytvorila strom, ktorý funguje ako vysávač pre toxický kov? Existujú dve hlavné teórie. Prvá: ochrana pred bylinožravcami. Kôra a listy tohto stromu obsahujú toľko niklu, že ich žuvanie je ako olizovanie batérie. Žiaden hmyz, žiadne cicavce sa s tým nechcú zaoberať. Dokonca ani parazitické huby nerastú na stromoch s takou koncentráciou kovu. Je to chemická bariéra. Druhá teória je jemnejšia: alelopatia. Strom vysávajú nikl z pôdy okolo seba, čím ju chudobí pre konkurenciu. Iné rastliny sa pokúšajú rásť vedľa neho a dostávajú toxickú dávku kovu, pretože v tejto pôde je ho príliš veľa pre ne, ale strom už "získal" časť, ktorú dokáže spracovať.